Sebaporaňovanie ako symptóm vývinovej poruchy subjektívneho sveta u mladistvých púta v posledných rokoch stále väčšiu pozornosť. Sebapoškodzujúce správania majú paradoxnú funkciu sebaopatery. Znižujú neznesiteľné stavy napätia, naliehavé suicidálne myšlienky ustupujú do pozadia a preruší sa úzkosť zo straty seba a „zošalenia“. Biograficky zisťujeme často traumatizácie v detstve, ťažké emočné zanedbávanie alebo zážitky sexuálneho zneužívania. Názorne je vysvetlená komplexná psychodynamika sebaporaňujúceho správania u mladistvých a vyúsťuje do praktických terapeutických odporúčaní.
