Básnické médium v Hermovskej chôdzi Štrpku reflektuje aj pohlcuje
nejednoznačnú, komplikovanú podobu sveta, ktorú zachytáva viacrozmerná
významová sieť pripomínajúca hologram s naznačenou dynamickou hĺbkou,
sémanticky ekvipolentnými perspektívami, ale paradoxne aj istou premenlivou
difúziou významu a prebleskujúceho zmyslu. V texte koexistujú motívy a
podtextové úvahy o zdanlivej inherentnosti vecí a javov na istej spoločnej
platforme, ktorou môže byť len prenikajúce sa vedomie subjektu a jeho
čitateľa.
Prvá slovenská antológia poézie jednej z najdlhšie fungujúcich literárnych skupín v Európe Osamelých bežcov potvrdzujúca jej literárnohistorický význam, progresívnu úlohu a neodmysliteľné profilujúce postavenie v slovenskej literatúre posledného polstoročia. Básnické texty rozdelené do troch blokov sú doplnené citáciami z manifestov, fragmentmi listov, literárno-estetických i filozofických názorov a stanovísk členov skupiny. Antológia je výsledkom kompetentného a fundovaného, ale aj celkom originálneho prístupu k textovému materiálu zostavovateľa Jána Štrassera, ktorý dôverne pozná príbeh tejto básnickej skupiny. Kniha je doplnená o archívne fotografie a ilustrácie Jakuba Milčáka.
Nová, pätnásta básnická zbierka Ivana Štrpku zo skupiny Osamelí bežci. Na ceste k čitateľovi nepotrebuje dôvtipné komentáre ani tovaroznalecký cirkus. Nechajme básne hovoriť samé:Toľko určitých vecí pod neurčitosťou, ktorej hovoríme tma, toľko neurčitosti pod určitosťou svetla, toľko naznačených posunkov prepadajúcich sa v temnej energii práve vyhasínajúcej mysle!
Nahé údy! Holé životy!
Ivan Štrpka: M i l u j m a a h r y z m a !
Na trochu nejasnej a rozmazanej čiernobielej fotografii sedíme tesne vedľa seba, bez pohybu a bez výrazu, celú zimu hľadíme rovno pred seba ako v kine, keď sa film náhle na okamih zastaví.
Máš dlhé nohy v kratšej sukni. V okrúhlom malom okne za nami,aké býva v tesnom podpalubí, sa nič nedeje a nič tam nie je. Bez slova dýchame tu celé dni a noci matnej zimy. Nič nesvieti. A lampa nikde. A nič sa nehne. Nič sa nemení.
Ivan Štrpka, ( 30. 6. 1944 Hlohovec) je básnik, textár, esejista, prozaik, prekladateľ, spolu s I. Laučíkom a P. Repkom člen literárnej skupiny Osamelí bežci.
Tretí zväzok zobraných básní člena básnickej skupiny Osamelí bežci prináša autorizované vydanie štyroch zbierok poézie: Rovnisko, juhozápad. Smrť matky (1995), Majster Mu a ženské hlasy (1997), 25 básní (2003) a Hlasy a iné básne (2001).
Súborné vydanie tretieho zväzku básnického diela Ivana Štrpku edične sleduje prirodzenú chronológiu vzniku textov, čo znamená, že jednotlivé zbierky sú doň začlenené v poradí, v akom boli vytvorené ich rukopisy, a nie v akom vychádzali v knižnej podobe. Čas rukopisného vzniku nejednej Štrpkovej zbierky sa nezhoduje s rokom jej knižného vydania. V porovnaní s pôvodnými vydaniami ponúka aj tento tretí zväzok autorizovaný textový variant Štrpkovho básnického diela, ktoré preto považujeme za kompletné a uzavreté. Niektoré básnické knihy mohli byť publikované až s niekoľkoročným odstupom, za ktorým stoja zväčša známe politické okolnosti (cenzúra v období totality), ale niekedy aj iné, celkom prozaické dôvody.
Zmeny sa dotýkajú aj výslednej podoby básní. Autor niektoré texty v menšej či väčšej miere pozmenil – prepracoval, skorigoval, prípadne zredukoval. Často išlo len o nepatrné detaily, občas sa však odhodlal aj k výraznejším korekciám na úrovni nosných motívov či veršov.
Druhý zväzok zobraných básní člena básnickej skupiny Osamelí bežci prináša autorizované vydanie štyroch zbierok poézie: Teraz a iné ostrovy (1981), Správy z jablka (1985), Všetko je v škrupine (1989) a Medzihry. Bábky kratšie o hlavu (1997).
Zbierka haiku trinástich slovenských autorov, z ktorých každý na úvod zodpovie na otázky prečo píše haiku, čím ho haiku zaujalo a čo všetko sa dá úsporným haiku napísať.
Básnická knižka Veľký dych: Psychopolis prekvapí názvom aj rozsahom. Na dvestostranovom priestore sa stávame účastníkmi búšiaceho maratónskeho tempa bez očividnej krízy. Beh nie je o cieli, ale o poznaní, premenlivosti pamäti a odkrývaní pozadia. Motívy tieňových zoskupení sú snímané ako samostatné úkazy, nie len ako odraz svetla. Tieň má status plnohodnotnej výpovede: „pri horúcom múre / veľký tieň stromu pomaly vstupuje / do tieňa hlavy.“ Básne sa radia bez bielych oddychových miest, zážitková turbulencia využíva techniku filmovej koláže, prekrývania a spomaľovania. Neomylný inštinkt filmového strihu nás vracia do rokov 1950 a 1953 s mrazivou gnómou: „ľudia miznú“. Štrpka v úvode vyjadruje: „nerozumiem / tým výjavom a dianiu na povrchu“, pričom ho vťahuje pohyb pod ním a vírenie svetla. Odmieta ustálenú platnosť statického javu a neustále ho vyvracia: „možno, že prší“. Mikroskopickým odkrývaním skutočnosti obnažuje latentné hmýrenie a obnovovanie. Bratislavské reálie sú zachytené presnou skratkou kritického nadhľadu, prepájajúc Paríž, Rím, Lisabon a ďalšie mestá. Báseň Ten skvelý popol konca (monarchie) pokrýva dejinnú vzorku stredoeurópskych zvratov 20. storočia. „Všade tu cítiť / horúcu pôdu, tenký ľad“ konštatuje Štrpka, poukazujúc na prestupujúce dni. Náš „plynúci a rozostrený svet“ sa nedá prijímať so všeobecne zrozumiteľnou ostrosťou, a Štrpka prinavracia ich plávajúcim kontúram zmyslovú priezračnosť. Byť účastníkom ta
