Marián Tkáč Poradie kníh

Marián Tkáč vo svojom románe Viching hľadá pravdivý pohľad na časy, v ktorých Svätopluk “budoval štát”. Mal však vedľa seba Vichinga, ktorý toto jeho dielo, ako nastrčený “zahraničný agent”, ničil. Autor opäť prináša rozprávanie o našej minulosti prostredníctvom veľkej osobnosti Svätopluka, ktorý je vyhlasovaný za „kontroverzného”, podobne ako Štúr, Hlinka, Tiso či Husák. Títo naši velikáni sú zatvorení v akejsi nepriedušnej skrýši slovenskej histórie a preto je nanajvýš žiadúce pripomínať si všetky dostupné fakty, ktoré o nich vieme. Pritom Svätopluk, ma ako jediný spomedzi Slovákov dodnes postavené pamätníky na londýnskom brookwoodskom cintoríne. Sú ich desiatky. Román je o časoch, keď slávu nášho rodu kedysi dávno utváral Svätopluk a Viching mu ju ničil. Naše dejiny akoby týmto obdobím zhoreli. Možno ich len spopolnil Viching a ten popol odviezol niekam.

Kniha Umieranie Edvarda Beneša je v poradí štvrtým „románom“ Mariána Tkáča o osobnostiach, ktoré sa zapísali do slovenských dejín. Po Bernolákovi (2012), Franciscim (2015) a Tisovi (2022) prichádza autor s človekom, ktorý v našich dejinách zohral smutne významnú úlohu. Román je o posledných dňoch Edvarda Beneša, dvojnásobného česko-slovenského prezidenta, ktorý dvakrát abdikoval a netajil sa tým, že osobitne neprekypoval sympatiami k ľuďom všeobecne a obvzlášť ani ku Slovákom. Na sklonku života sa mu po mŕtvici prihovára hlas v pozadí, ktorý ho núti spytovať si svedomie a odpovedať na nepríjemné otázky, spojené aj s jeho politickou minulosťou. Popri hlase sprevádza Beneša aj jeho manželka Hana. Román založený na faktoch Autor dôkladne pozná historické fakty, Benešove postoje, o mužovi, ktorý bol majstrom poloprávd a nedokázateľných obvinení píše s nadhľadom a s nádychom irónie, občas i sarkazmu. Edvard Beneš nemal rád Milana Rastislava Štefánika a výrazne podporil odsúdenie na smrť a popravu Dr. Jozefa Tisa. Beda bola však aj Čechom, ktorí mu skrížili cestu. Český autor Pavel Kosatík charakterizuje Edvarda Beneša ako hrozného intrigána a konštatuje, že „tá najstrašnejšia kniha o ňom ešte nebola napísaná“. My veríme, že sa o to pokúsil práve Marián Tkáč.

Autor Marián Tkáč vo svojom spise uvažuje o historickom postavení mesta Nitry a jej veľkom význame pre dejiny slovenského národa. Považuje ju za kontinuálne trvalé centrum slovenského duchovného, hospodárskeho, politického a štátneho života. Úryvok z prvej kapitoly Kontinuita dejín [...] Chýba nám vlastná, nespochybniteľná niť našich dejín. Pevný bod, miesto, okolo ktorého či v ktorom sa odohrávali. Je taký bod? Je ním zrejme Nitra... Nekriticky zotrvávame predovšetkým pri anachronizme „Veľká Morava“, ktorým nám iní pomenovali obdobie rokov 833 – 907, teda len zhruba tri štvrtiny inak veľmi úspešného storočia, v ktorom sa Sloveni/Slováci na čele so svojimi panovníkmi správali ako suveréni strednej Európy. Zavedenie tohto pomenovania Čechmi, pričom na českej strane v poslednom čase už bez prívlastku „Veľká“ (Morava), treba zo slovenského hľadiska považovať za exonymum, ktoré sme nekriticky prebrali, zotrvávame pri ňom, dali sme si ho dokonca do preambuly ústavy. Toto pomenovanie sa stalo mýtom takým zažitým, že žiadať o jeho zanechanie a nahradenie výstižnejším pomenovaním, bližším k pravde, môže sa zdať „bláznovstvom“. Veď celý svet doteraz hovorí – alebo, pravdaže, skôr nehovorí nič alebo len okrajovo – o približne sedemdesiatich štyroch rokoch ako o „Veľkej Morave“ či „Veľkomoravskej ríši“. A naši západní susedia ponúkajú svetu aj takýto opis dejov, ktoré sa vtedy diali: „Moravský princ Rostislav požiadal Byzanciu o misionárov, aby jeho ľud učili kresťanstvo. Dvaja misionári, Cyril a Metod, priniesli ľudu do Česka a na Moravu abecedu zvanú cyrilika.“5 Pravdu má Pavel Dvořák: „Dejiny... stoja na tenkom ľade, sú plné dohadov a domnienok, v mnohých prípadoch podobných onej stokrát opakovanej lži, ktorá sa časom stáva pravdou.“ Dokážeme toto „bláznovstvo“, ktoré je však základným východiskom pre poslovenčenie našich dejín, a teda aj prítomnosti a budúcnosti – zniesť zo sveta? Dokážeme v záujme pravdy prepísať, zrekonštruovať naše dejiny, vymeniť učebnice dejepisu, nakrútiť dokumentárne filmy, dať do povedomia sebe i svetu skutočne slovenský pohľad na slovenské dejiny? Dokážeme kriticky hodnotiť, ale apriori neodhadzovať všetky závery vzácnych slovenských prvohistorikov tak, ako to robia všetci okolo nás? „Dotýkať sa ustálených pojmov, revidovať už všeobecne prijaté tézy znamená vystaviť sa riziku tvrdej, dakedy až nepríčetnej reakcie zo strany určitej časti vedeckej obce.“7 Je po tom a pri tom všetkom (učebnice, už dosť zakorenená tradícia, dokonca aj preambula ústavy s „Veľkou Moravou“) vôbec možný radikálny obrat vo výklade našich dejín? Nuž, je priam nevyhnutný, ak sa chceme vymaniť z vyslovene českého výkladu našich dejín. „Kým české dejiny sú viac-menej jeden nepretržitý príbeh, naše dejiny, to je niekoľko príbehov dokopy.“8 Keďže pre mnohých sú už všetky cudzie pomenovania našich historických reálií – exonymá – raz a navždy dané, prebrané a akceptované, bude to vyžadovať odvahu oprášiť či nanovo zaviesť a používať endonymá, názvy vlastné, ktoré si dáme my. Bude nám chýbať, ako obyčajne, odvaha? Alebo sa nezľakneme a pustíme sa do zápasu o vlastný výklad našich dejín? O poriadok v našej historickej terminológii? Úryvok zo záveru knihy Ak Slovensko a Slováci sú subjektom dejín, ak sú subjektom dejín Uhorska, ak majú právo na vlastný výklad dejín, treba začať poriadkom v terminológii. Pomenujme Pribinovu dŕžavu na oboch stranách rieky Moravy napríklad ako Nitravu a dŕžavu z čias kráľa Svätopluka napríklad ako Veľkú Nitravu (jeho ríša bola veľká a vládol jej z Nitry). Lebo tu, v tomto bode, je východisko všetkých ostatných slovensko- českých diskusií či sporov, lebo tu je „gruntovný“ – ako by povedal Vladimír Mináč – uzol čechoslovakizmu: v samom názve „Veľká Morava“. Nie, nenárokujem si, nemám ambíciu niečo určovať. Nanajvýš navrhovať a o návrhoch diskutovať.

Rozprávanie o posledných chvíľach života prvého slovenského prezidenta Jozefa Tisa pred smrťou obesením. Kniha TISO. Posledných 12 hodín. je vedená formou rozhovoru priamo v cele s fiktívnou osobou menom Svedomie národa, ktorá ho sprevádza až do posledných minút, pod šibenicu. Preberajú spolu politický, kňazský i osobný život odsúdeného prezidenta, ako aj mnohé otázky, ktoré si kládol slovenský národ tesne po jeho smrti a mnohé z nich nie sú vysvetlené dodnes. Autor odkrýva postoje doktora Jozefa Tisu k otázkam vzniku samostatného slovenského štátu, spolupráce s nacistickým Nemeckom Adolfa Hitlera. Značná časť otázok je venovaná aj otázke deportácie Židov. Expredseda Matice Slovenskej, Marián Tkáč, nám prináša aj také informácie, ku ktorým bežný čitateľ prístup nemá. „Vláda se ve své schůzi ze dne šesnácteho dubna devatenáctsedmaštyřicet,“ nadvihne hlavu a pokračuje: „to znamená že včera, usnesla nedoporučiti, aby prezidentu Dr. Josefu Tisovi, odsouzenému Národním soudem v Bratislavě, rozsudkem ze dne patnácteho dubna letošního roku k trestu smrti,“ trochu sa mu predsa len zachveje hlas: „byla udělena milost. Vzhledem k tomuto usnesení vlády, milost neuděluji. V Praze dne šestnácteho dubna devatenáctsedmačtyřicet, podepsán Klement Gottwald a doktor Edvard Beneš. Toť vše.“

Kniha o neznámej prítomnosti a budúcnosti Slovenska v čase globalizácie, pred ktorou niet úniku, v čase, keď sa schyľuje k svetovláde. Je Slovenská republika projektovo-konštruovaným štátom? Alebo vznikla ako výsledok historického úsilia Slovákov? Aké je jej poslanie. Má pravdu známy evanjelizátor David Wilkerson, že ak Boh plánuje napraviť Európu, použije na to tento neveľký národ? Tomuto národu prichodí vstúpiť do procesov globalizácie pokorným hľadaním skutočnej pravdy. Pravdy, ktorá oslobodzuje. Lebo akékoľvek prognózy či proroctvá, ak sa majú naplniť, alebo ak im chceme zabrániť, musíme najprv poznať. V týchto čudných časoch „covidománie“ a globálneho resetu len s pravdou má Slovensko šancu prežiť ako štát, a Slováci ako národ. O tom je táto kniha.

Kniha zostavená z výrokov, zrodených počas dlhých úvah o sínusoidách života.

V tridsiatich esejach vedie autor čitateľa dejinami Slovenska - od kráľa Svätopluka po súčasnosť. Mnohé z jeho záverov sú originálne a rúcajú skostnatené historiografické konštrukcie, ktoré sa národnými dejinami akoby automaticky presúvajú z jednej generácie na druhú.

Knihu Apoštoli národného ducha tvorí výber z publicisticky JUDr. Mariána Gešpera. Ide o biografické a kultúrnohistorické články, črty, reflexie a štúdie, ktoré sa týkajú známych i opomínaných osobností, udalostí a míľnikov moderných slovenských dejín 19. a 20. storočia. Gešperove príspevky prinášajú nové pohľady a deklarujú historickú kontinuitu štúrovského, národniarskeho a odbojového vlasteneckého hnutia počas prvej i druhej svetovej vojny.