Autorka absolvovala filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku. Svoju literárnu dráhu začala knižným debutom v roku 2003 – zbierkou poézie. Jej diela sa ďalej rozvíjali v niekoľkých úspešných zbierkach, ktoré reflektujú jej umelecký rast a poetický pohľad na svet. Okrem vlastnej tvorby je tiež spoluzakladateľkou významného literárneho ocenenia, čím aktívne prispieva k podpore súčasnej literatúry.
Každý uteká iným spôsobom. Postavy v tejto knihe unikajú k zvieratám a k umeniu, hľadajú rozlet v neustálom ohrození. Modrosleposť je román o vlastných väzeniach a bludnom hľadaní cesty von. O zvieratách v nás, mučených, slobodných aj divokých. O zvieratách, do ktorých vkladáme svoje predstavy o sebe.
Piate poetické dielo Kataríny Kucbelovej, básnická skladba s názvom k bielej, vychádza deväť rokov po zbierke básní Vie, čo urobí. Autorka v zbierke premyslene a opatrne ohmatáva existenciálne otázky bytia a identity a popritom vo svojich textoch prináša odraz úzkosti zo straty vedomia sveta ako miesta pre plnohodnotný život. Prekvapivé, myšlienkovo i obrazovo silné básne zbierky môžu pôsobiť ako znepokojivé záznamy toho, čo žijeme, platné aj dnes. V najnovšom autorkinom diele, v básnickom príbehu, ktorý čitateľ práve dostáva do rúk, sa nachádzame niekde celkom inde. Príbeh aj príbeh v príbehu sa rozvíjajú takmer filmovým rytmom, oko kamery – oko autorky sa približuje pomaly a dlhšie zotrváva, aj keď strih je dynamický.
Prvé tri básnické knihy poetky Kataríny Kucbelovej vyšli v krátkom časovom období rokov 2003 – 2008. S odstupom dvanástich rokov od vydania poslednej z tejto trojice sa ukazuje, že im nemožno uprieť istú zomknutosť a majú spoločné motívy, básnické stratégie, poetiku a výraz.„Možno je to náhle zdanie poriadkuv čiastočkách rozptýlených meandrujúcicha pulzujúcich pozorovaní, ktoré tvoria deň,v sérii snímok dychu ustrnutého v ľade. Alebo je to niečo ako šok, strach a radosť zo strmého zastavenia, keď sa zotrvačnosťouz vecí a dejov zrazu odlepia významy a všetko tak možno vidieť celkom odznova, holotropný zážitok. Niečo z toho, alebo možno ešte niečo celkom iné v tom je, že poézia Kataríny Kucbelovej priťahuje. Obsedantne. Od samého začiatku.“
Autorka tejto knihy chodila dva roky do výrazne folklórnej oblasti pod Kráľovou hoľou. Chcela sa naučiť šiť čepiec, súčasť miestneho ženského kroja a popri tom sa dozvedela veľa iných vecí o živote v odľahlej horskej obci v postupne sa vyľudňujúcom regióne, o sebe, o ľudovej kultúre, o spolužití s Rómami, o stereotypoch, vrátane tých, v ktorých sama žila a žije. Nefotografovala, nenatáčala, nenahrávala. Počúvala, pozerala sa, vyšívala a zapisovala. Spoločne so svojou učiteľkou lovila v pamäti, spájala útržky z minulosti s detailmi z prítomnosti, na okraji dediny, v susedstve rómskej osady.
Aj novú zbierku Kataríny Kucbelovej charakterizuje rezervovaný jazyk. Ale s osobnejšími témami získal nový náboj. Autorka vychádza z rámca každodennej životnej skúsenosti, ako ho určujú rodinné vzťahy, väzby na domov a na dôverne známe lokálne spoločenstvo. Namiesto evokovania idyly sa však sústreďuje na naše temnejšie tradície, ako sú zatrpknutosť, strach, predsudky, intolerancia, agresivita. Znepokojujúce čítanie bez lacného imitovania katarzie. Poézia, s ktorou to čitateľovi myslí.
Tretia básnická kniha Katarína Kucbelovej Malé veľké mesto zobrazuje fenomén mesta ako premietacej plochy kolektívneho prežívania súčasného stavu sveta. Zároveň aj individuálny osud, konkrétny príbeh ako súčasť kolobehu širšie koncipovaného sveta, urbánnej reality. Autorku zaujíma spôsob a miera situovanosti človeka v súčasnej civilizácii, jeho ašpirácie a neschopnosť zasiahnuť alebo sa prispôsobiť jej chodu, ako aj vplyv architektonických výdobytkov postindustriálnej spoločnosti na jednotlivca. Skladba zaujme nielen tematickým zameraním, ale aj spôsobom výstavby veršov, minimalistickým výrazom a akcentovaním poínt.
Knižný debut poetky, scenáristky a dramaturgičky narodenej v Banskej Bystrici (1979). Publikovala v rôznych časopisoch a periodikách.