Fernando Aramburu Knihy

V oceňovanom románe Fernanda Aramburua ožíva nedoriešená história násilia v postavách a ich životoch, ktorými otriasol baskický terorizmus. Zároveň sa však do diskusie vracajú témy pravdy a zmierenia. Zo spriatelených rodín sa stávajú nepriatelia, keď otca z jednej zabije komando, ktorého príslušníkom je syn z druhej rodiny. Príbeh vyrozprávaný z množstva pohľadov dokonale vystihuje nelineárnosť morálnych dilem, ktorým čelí tak rodina obete, ako aj útočníka. Aramburu len v náznakoch opisuje historické pozadie a sústredí sa na psychologickú komplexnosť postáv a vytvára takmer neznesiteľné napätie.

Baskický spisovateľ Fernando Aramburu (1959) vo svojej zbierke dvanástich poviedok rozpráva o nevšedných všednostiach života spôsobom, ktorý nikoho nenechá ľahostajným. Čitateľa strháva literárnym majstrovstvom, ale aj originálnym chápaním pálčivých tém, ktoré sa bytostne dotýkajú každého smrteľníka. Odhaľuje najtajnejšie zákutia, tienisté stránky ľudského charakteru a vťahuje človeka do takmer hmatateľnej reality príbehov.

Nový výnimočný román Fernanda Aramburu, ktorý nadväzuje na medzinárodný úspech románu Vlasť, je literárnou udalosťou roka. „Skvelý román o ľudskosti, dôstojnosti a nádeji.“ Domingo Ródenas, Periódico Toni, stredoškolský učiteľ filozofie nahnevaný na svet, sa rozhodne skoncovaťso svojím životom: do roka a do dňa. Ostávajúci čas strávi vo svojom byte spolu so svojou fenkou Pepou a obklopený knihami, ktorých sa postupne zbavuje. A každý večer píše osobnú kroniku: drsnú, otvorenú a zároveň plnú humoru. Dúfa, že sa mu v nej podarí odhaliť dôvody svojho radikálneho rozhodnutia, odkryť každú čiastočku svojej intimity, vyrozprávať svoju minulosť, ale aj mnohé každodenné problémy politicky zmietaného Španielska. Spoznáme svet jeho rodičov, brata, ktorého nemôže vystáť, bývalej manželky Amalie, problémového syna Nikitu; ale aj jeho jediného blízkeho priateľa, sarkastického a bezprostredného Bociana. V panoptiku postáv sa nečakane objaví nenaplnený vzťah z mladosti. V slede milostných a rodinných epizód Toni, starnúci muž odhodlaný nemilosrdne sa prehrabávať v troskách svojho vnútra, nečakane dostane nezabudnuteľnú životnú lekciu empatie a pochopenia.

El nuevo libro de Fernando Aramburu, tras Patria, no es una novela y tampoco un ensayo: es tal vez el texto más personal y el más comprometido del autor, tal vez el más arriesgado. De lo que no cabe ninguna duda es de que es el más bello. En Autorretrato sin mí el lector sospecha que Aramburu habla de sí mismo, pero enseguida sentirá que habla de todos nosotros. Sin brizna alguna de exhibicionismo, tan omnipresente en muchas obras, estas prosas conforman el relato de la vida de un hombre en el que todos podemos reconocer al autor y reconocernos. Sus páginas plasman en escenas inolvidables las relaciones familiares, el padre, la madre, el amor, los hijos, los gozos y las angustias con que está hecha la biografía de todos nosotros. Por eso es un libro que debe leerse a sorbos lentos, por eso es un libro que difícilmente va a olvidarse.

Nicasio, già pensionato, è solito recarsi il giovedì al cimitero di Ortuella per visitare la tomba del nipote. È uno dei tanti bambini deceduti a seguito di un'esplosione di gas in una scuola di quella località, un incidente che scosse il Paese Basco e tutta la Spagna nel 1980. Attraverso le avventure del nonno, una figura che si ingigantisce fino a diventare indimenticabile, il racconto della madre molti anni dopo e la cronaca oggettiva di quanto accaduto alla famiglia, scopriremo come quella tragedia lacerante e devastante li abbia alterati, come abbia messo in luce aspetti inaspettati e come abbia stravolto le loro vite. Con la maestria abituale di Aramburu, il lettore sarà immerso in una storia di emozioni inaspettate, un'esplorazione psicologica e letteraria che ci tiene incollati al destino dei protagonisti. Una novella che racchiude una densità emotiva così alta da richiedere una lettura attenta, fino all'ultima linea, per comprendere e emozionarsi con il destino dei suoi protagonisti.

Ein achtjähriger Junge wird von seinen Eltern zu Verwandten geschickt, sie selbst können ihn nicht mehr ernähren. In San Sebastián erwartet ihn eine typisch baskische Familie der sechziger Jahre: Die Tante hat das Sagen, ihr Mann kriegt den Mund nicht auf. Die Cousine und der Cousin suchen auf verschiedene Weisen neue Freiheiten, von denen die Eltern nichts wissen. Der Junge beobachtet mit den staunenden Augen eines Kindes, wie mühevoll es ist, seinen eigenen Weg zu finden. Doch als er seine Chance bekommt, nutzt er sie. Ein berührender Roman über das Schicksal einer Familie, der einem zu Herzen geht und gleichzeitig viel darüber erzählt, wie wir zu dem werden, was wir sind.

«Aramburu è un fuoriclasse letterario.» La sua scrittura non si limita a narrare eventi, ma esplora l'impatto devastante che la violenza ha sulle persone e sulle comunità. Le storie presentano le vittime di una guerra silenziosa che ha segnato profondamente i Paesi Baschi, rivelando la verità delle esperienze quotidiane. La varietà di voci e personaggi crea un affresco indimenticabile: una ragazza che, dopo sei mesi di ospedale, torna a casa invalida a causa di un attentato, e il dolore silenzioso di suo padre; una donna che lotta contro la comunità che la vorrebbe espellere dopo l'assassinio del marito; un vecchio accusato di collaborazionismo, oppresso dall'angoscia; e la visita di una madre al figlio in carcere, segnata da incomprensioni. Con empatia e sensibilità, Aramburu dipinge un quadro profondo e toccante della sofferenza umana, rendendo il suo lavoro un'esperienza letteraria imprescindibile. La sua penna magistrale ci immerge completamente nell'universo di un racconto che affronta tematiche di grande rilevanza e urgenza.

Fernando Aramburus «glücklichstes Buch», wie er selbst sagt, entstand vor dem Bestseller «Patria» und ist ein autofiktionaler Roman: Ein nicht gerade vom Erfolg verwöhnter spanischer Autor begleitet seine Ehefrau Clara auf einer Recherchereise durch Deutschland. Sie soll einen Reiseführer verfassen. Er macht die Fotos dazu. Die Reise beginnt in Bremen und geht weiter nach Worpswede, zum Grab von Paula Modersohn-Becker, zur Arno-Schmidt-Stiftung in Bargfeld, nach Goslar und Berlin. Süddeutschland ist das nächste Ziel. Doch als ihr Hund Goethe erkrankt, kommt alles anders als gedacht. Mit viel Charme und hintergründigem Humor blickt Aramburu auf seine Wahlheimat Deutschland, auf seinen Hund und vor allem auf eine sehr selbstständige Frau, die Kerzenlicht beim Abendessen mag, alle Moden beharrlich ignoriert, dafür immer einen Plan hat, auch wenn ihm so mancher spanisch vorkommt. Eine höchst vergnügliche Lektüre über das Aufeinandertreffen verschiedener Kulturen. Meisterhaft erzählt von einem der bedeutendsten Autoren der spanischen Gegenwartsliteratur.

Dos jóvenes exaltados, Asier y Joseba, se marchan en 2011 al sur de Francia con la intención de enrolarse en la banda terrorista ETA. Esperan instrucciones en una granja de pollos, acogidos por una pareja francesa con la que apenas se entienden. Allí se enteran de que la banda ha anunciado el abandono de la lucha armada. Tras su desconcierto, no quieren renunciar a sus aspiraciones epicas, y así uno asumirá el papel del jefe y disciplinado ideólogo, y el otro de subalterno más relajado. Pero el contraste entre el afán de gestas y las peripecias más ridículas, bajo una lluvia pertinaz, es cada vez más cómico. En sus diálogos, Asier y Joseba tienen algo de Quijote y Sancho, pero sobre todo del Gordo y el Flaco. Hasta que conocen a una joven que les propone un plan

«Leuchtende Momente der Nähe und der Zärtlichkeit, skurril-witzige Passagen, verborgene Geschichten, die spannungsvoll ans Licht kommen und zum Schluss auch ein Moment der Hoffnung.» RBB Radioeins. Ein mitreißender Familienroman voller Schmerz und Trost, der an den großen internationalen Erfolg des Autors anknüpft. Jeden Donnerstag besucht der alte Nicasio das Grab seines Enkels Nuco und erzählt ihm von der Welt. Am 23. Oktober 1980 ereignete sich eine verheerende Propangasexplosion in der Schule des sechsjährigen Jungen, bei der fünfzig Kinder und drei Lehrer, darunter Nuco, ums Leben kamen. Der gesamte Ort Ortuella ist erschüttert. Die Eltern des Jungen verarbeiten das Unglück unterschiedlich: José Miguel will alle Erinnerungen hinter sich lassen, während Mariaje von den Ereignissen nicht loskommt. Irgendwann versuchen sie, wieder ins Leben zurückzufinden. Doch eines Tages verschwindet José Miguel. Diese bewegende Geschichte voller Menschlichkeit thematisiert, was wir voreinander verbergen, worauf wir hoffen und wie wir einen Neuanfang wagen können. «Aramburu erweist sich als großartiger Geschichtenschreiber in der Tradition eines Gabriel García Márquez.» Tages-Anzeiger. «Aramburu gelingt es meisterhaft, Großes im Kleinen zu erzählen.» Stern.