Fernando Aramburu je považovaný za jedného z najvýznamnejších rozprávačov svojej generácie. Jeho diela sa často ponárajú do hlbín ľudskej skúsenosti a skúmajú zložitosť vzťahov a pamäti. Aramburu sa vyznačuje elegantným a prenikavým štýlom, ktorý čitateľov vtiahne do starostlivo vykreslených svetov a komplexných postáv. Jeho prozaické majstrovstvo spočíva v schopnosti zachytiť jemné nuansy ľudskej psychiky a spoločenských javov, čím vytvára diela, ktoré rezonujú dlho po dočítaní.
V oceňovanom románe Fernanda Aramburua ožíva nedoriešená história násilia v postavách a ich životoch, ktorými otriasol baskický terorizmus. Zároveň sa však do diskusie vracajú témy pravdy a zmierenia.
Zo spriatelených rodín sa stávajú nepriatelia, keď otca z jednej zabije komando, ktorého príslušníkom je syn z druhej rodiny. Príbeh vyrozprávaný z množstva pohľadov dokonale vystihuje nelineárnosť morálnych dilem, ktorým čelí tak rodina obete, ako aj útočníka. Aramburu len v náznakoch opisuje historické pozadie a sústredí sa na psychologickú komplexnosť postáv a vytvára takmer neznesiteľné napätie.
Baskický spisovateľ Fernando Aramburu (1959) vo svojej zbierke dvanástich poviedok rozpráva o nevšedných všednostiach života spôsobom, ktorý nikoho nenechá ľahostajným. Čitateľa strháva literárnym majstrovstvom, ale aj originálnym chápaním pálčivých tém, ktoré sa bytostne dotýkajú každého smrteľníka. Odhaľuje najtajnejšie zákutia, tienisté stránky ľudského charakteru a vťahuje človeka do takmer hmatateľnej reality príbehov.
Nový výnimočný román Fernanda Aramburu, ktorý nadväzuje na medzinárodný úspech románu Vlasť, je literárnou udalosťou roka. „Skvelý román o ľudskosti, dôstojnosti a nádeji.“ Domingo Ródenas, Periódico Toni, stredoškolský učiteľ filozofie nahnevaný na svet, sa rozhodne skoncovaťso svojím životom: do roka a do dňa. Ostávajúci čas strávi vo svojom byte spolu so svojou fenkou Pepou a obklopený knihami, ktorých sa postupne zbavuje. A každý večer píše osobnú kroniku: drsnú, otvorenú a zároveň plnú humoru. Dúfa, že sa mu v nej podarí odhaliť dôvody svojho radikálneho rozhodnutia, odkryť každú čiastočku svojej intimity, vyrozprávať svoju minulosť, ale aj mnohé každodenné problémy politicky zmietaného Španielska. Spoznáme svet jeho rodičov, brata, ktorého nemôže vystáť, bývalej manželky Amalie, problémového syna Nikitu; ale aj jeho jediného blízkeho priateľa, sarkastického a bezprostredného Bociana. V panoptiku postáv sa nečakane objaví nenaplnený vzťah z mladosti. V slede milostných a rodinných epizód Toni, starnúci muž odhodlaný nemilosrdne sa prehrabávať v troskách svojho vnútra, nečakane dostane nezabudnuteľnú životnú lekciu empatie a pochopenia.
Jedna z najważniejszych książek ostatniej dekady w Hiszpanii, przez 70 tygodni
utrzymywała się na listach bestsellerów. Powieść ukazała się w ponad 30
krajach. Książka Roku 2018 według Magazynu Literackiego Książki! Serial Patria
dostępny tylko w HBO i HBO GO Porażający obraz kilkudziesięciu ostatnich lat
historii Kraju Basków od połowy lat 80. do 2011 roku stworzony z opowieści o
losach członków dwóch baskijskich rodzin. Książka o ludzkim strachu,
zniszczonych przyjaźniach i związkach, bezsilności wobec niekontrolowanej
spirali terroryzmu, a w końcu także o wybaczeniu. Księga wielkiej narracji,
która pozwala zrozumieć to, co wydarzyło się w Kraju Basków, gdy do głosu
doszła ETA, która stawia sobie za cel wywalczenie z bronią w ręku
niepodległości. Autor nie wnika w istotę konfliktu baskijskiego, nie pokazuje
jego korzeni, ukazuje fakty, ale w szerszym kontekście, nie znajdziemy tu
wielkiej polityki, lecz ludzi z krwi i kości. Magazyn Literacki Książki Jeśli
Chata wuja Toma stała się ostatecznym impulsem dla abolicjonizmu... Jeśli
Jeden dzień Iwana Denisowicza uświadomił to, co się działo w ZSRR To z Patrią
powinno być podobnie, bo wstrząsa naszymi sumieniami. Nie możemy zapomnieć, że
wszystko, co zostało w niej opisane, wydarzyło się naprawdę. I miało miejsce
tutaj. Fernando Hernndez, Diario de Navarra Kiedy skończysz ją czytać,
będziesz wiedział, że przeczytałeś klasykę. Ignacio Martnez de Pisón
Benito Lacunza, metido ya en los treinta, flaco y ojeroso debido a una
existencia más bien crapulosa, ayuda por las noches en la barra del bar
Utopía, en el madrileño barrio de Almenara. Y algunas veces, si el jefe se lo
permite, ameniza a los clientes tocando la trompeta.
El nuevo libro de Fernando Aramburu, tras Patria, no es una novela y tampoco un ensayo: es tal vez el texto más personal y el más comprometido del autor, tal vez el más arriesgado. De lo que no cabe ninguna duda es de que es el más bello. En Autorretrato sin mí el lector sospecha que Aramburu habla de sí mismo, pero enseguida sentirá que habla de todos nosotros. Sin brizna alguna de exhibicionismo, tan omnipresente en muchas obras, estas prosas conforman el relato de la vida de un hombre en el que todos podemos reconocer al autor y reconocernos. Sus páginas plasman en escenas inolvidables las relaciones familiares, el padre, la madre, el amor, los hijos, los gozos y las angustias con que está hecha la biografía de todos nosotros. Por eso es un libro que debe leerse a sorbos lentos, por eso es un libro que difícilmente va a olvidarse.
Hilario Goicoecheainicia sus estudios universitarios en el convulso San
Sebastián de fines de los años setenta. Hijo de una familia obrera, de la que
le separan intereses y mutuos recelos, tímido por naturaleza, ha sido sin
embargo tocado por el duende de la poesía. Por casualidad, entra a formar
parte de un pintoresco cenáculo literario,La Placa, compuesto por jóvenes
literatos, provocativos y arrogantes, que aspiran a encarnar todos los valores
subversivos del Surrealismo y que, pese a su juventud, se mueven cómodamente
en las aguas del arte y del pensamiento. Mientras fustigan el asfixiante
filisteísmo cultural de su entorno, tratan de darse a conocer maquinando las
invenciones más extravagantes. Con ellos,Hilariono sólo padecerá las urgencias
del deseo y los celos, sino que comprenderá que nada importa tanto como una
página bien escrita y que el viejo sueño de hacer arte de la vida, y vida del
arte, siempre termina malparado ante la terca torpeza de la miseria cotidiana.