Péter Esterházy Knihy

Najnovší Esterházyho román, ktorý vyšiel v Maďarsku len v júni tohto roku, možno jednoducho označiť ako autorov náhľad na možnosti historického románu, ktorého dej je zasadený do 17. storočia, teda do čias tureckej nadvlády v Uhorsku. No nelineárny čas, dekonštrukcia zaužívaných románových postupov, prelínanie sa mien a postáv z histórie aj súčasnosti, alúzia na diela rôznych žánrov svetových dejín umenia a vedy rozličných historických období robí z tejto knihy nanajvýš vzrušujúce dobrodružstvo uvažovania o najpálčivejších otázkach bytia, ba vesmíru, okoreneného o autorov svojský ironický nadhľad.

Ďalšie dielo vynikajúceho maďarského spisovateľa, nositeľa mnohých svetových literárnych cien, rozhodne najprekladanejšieho súčasného autora. Opravené vydanie je krušným dopovedaním histórie, ako ju poznáme z románu Harmonia caelestis, histórie presahujúcej celé dlhé generácie, svedectvom o ničivom pôsobení mocenského aparátu a ideológie v nedemokratickej spoločnosti, svedectvom o sile a slabosti ľudského charakteru, o spôsoboch, akými možno zlomiť človeka.

Kniha súladu, vzájomného porozumenia a zmieru. Na jednej strane filozofický text o moci a rozpade, priestore a čase, o poňatí otca v našom vnímaní. „Klasická“ časť textu je rodinný román – pamäť rodiny a pamät krajiny. Dekonštrukcia rodinnej ságy i pokus o jej novú tvár. Autorova rozlúčka s 20. storočím.

Druhý diel z tušeného radu Esterházyho Jednoduchých príbehov vedie prostredníctvom románového rozprávania čitateľa do polovice minulého storočia, na vidiek, do domu bývalého kulaka, ktorý je nútený prijať do svojho príbytku vysídlenú rodinu z Budapešti. Cez rozprávača, ktorým je malý nemý chlapec, sa dostávame in medias res vzťahov medzi rodičmi, vnímame napätie plynúce z novej životnej situácie a najmä neustále konfrontácie s hľadaním Boha a otázkami viery. Na pozadí každodenných príhôd sa v texte konfrontujú rozličné interpretácie a chápania Boha filozofov a mysliteľov: Pascala, Schellinga, Wittgensteina, Imreho Kertésza a iných. Tento text, ktorý má na pohľad skôr podobu klasického románu, než na akú sme si u Eszterházyho zvykli, ponúka strhujúce čítanie prostého príbehu so zložitými témami.

Kniha Jedna žena je veľkým vyznaním lásky aj pohŕdania, filozofickým prieskumom mnohých tvárí a masiek erosa. Autorov charakteristický verbálny ohňostroj je ódou na ženy krásne i škaredé, príjemné aj nevrlé, kypré i kostnaté, monogamné aj promiskuitné, zvodné, odmietavé, spurné i nenásytné. V deväťdesiatich siedmich krátkych kapitolách tohto erotikou sršiaceho románu uvažuje o láske, túžbe, sexe a nenávisti, všetko z pohľadu mužského rozprávača, ktorý sa považuje za úspešného milenca, sukničkára, muža, ktorý môže - no nemusí – mať vzťah so všetkými ženami sveta.

Román je cestou po rieke Dunaj, od prameňa až po jeho ústie do mora. Nie je to však cestopis. Je to neobvyklý román, ktorý poskytuje možnosť znova sa zamyslieť nad zmyslom strednej Európy a nad stredoeurópskou identitou, pričom nás zábavne vedie úskaliami a pascami tohto zemepisného priestoru a jeho histórie. Kniha vyjde v preklade Renáty Deák.

Román je autorovou druhou knihou venovanou matke, jej chorobe, umieraniu a smrti. Po Pomocných slovesách srdca z roku 1985 tentoraz koncipuje dielo na väčšej ploche a skúma vzťahy medzi napohľad nezávislými oblasťami: opisuje nielen vzťah matky a futbalu, smrti a futbalu, ale aj hry a sveta, hry a písania, života a literatúry, hovorenia a myslenia, tela a krajiny, futbalu a agresie. Esterházy aj tu uplatňuje svoje osvedčené prostriedky: jazyk prezentovaný ako automatický, metaforickosť, asociatívnosť, (seba)iróniu, sebareflexiu, definičný úmysel a jeho parodovanie, úmyselné používanie ošúchaných fráz a i. Napriek pochmúrnej téme a osobnej citovej zaangažovanosti z diela srší autorov nezdolne pozitívny vzťah k životu.

Podnetom pre napísanie knihy Pomocné slovesá srdca bola smrť autorovej matky. Ako viacerí pred ním, aj Esterházy sa v mučivých chvíľach po smrti najbližšej bytosti pýta, ako sa vyrovnať s hlboko osobnou, no zároveň aj pre všetkých ľudí spoločnou skúsenosťou. Ako naznačuje podnázov knihy (Úvod do krásnej literatúry), prežívanú a intenzívne vnímanú hranicu medzi privátnym a nadosobným sa rozhodol spracovať prostredníctvom zrkadlenia vlastnej skúsenosti v textoch autorov svetovej literatúry. Prirodzene, text charakterizuje typická spisovateľova hravosť, striedanie rozprávačských perspektív, groteskný zorný uhol, čierny humor, kyprá metaforika, majstrovské narábanie s citáciami, parafrázou či hyperbolou.

Posledná kniha fenomenálneho maďarského spisovateľa Pétera Esterházyho. Pankreasník, to je slovné spojenie, ktoré v sebe spája popis priebehu choroby rakoviny slinivky brušnej, ako aj spôsob rozprávania denníkové zápisky. Dá sa o rakovine slinivky brušnej napísať ľúbostný román? Autobiografická kniha zachytáva posledné dva roky autorovho života. Je záznamom jeho choroby, denníkom zaznamenávajúcim posledné obdobie jeho života, keď sa ako autor a človek vyrovnáva so smrteľnou diagnózou. Číta, cituje, interpretuje iných autorov svetovej literatúry, ktorí sa vyrovnávali s témou choroby a smrti, pričom podáva správu o svojom každodennom živote. O pokusoch udržať si roky pestované rituály, písanie, vzťahy s rodinou, priateľmi, reflektovanie spoločenských problémov. Karcinóm, je dobré slovo na začiatok. Je krokom autora do nepoznaného spôsobu života. Výraz, ktorý vyvoláva ticho. Ticho, v ktorom sa začne ozývať hlas vety, ktorá je nám niekedy známa, inokedy prekvapí, znie z diaľky i z blízka. Čo s telom, ktoré prestáva slúžiť? Ktoré doteraz stále poslušne slúžilo písaniu a odrazu sa obracia voči nemu? Esterházy neprestáva hovoriť duchaplne, otvorene a úprimne ani o najnepríjemnejších okamihoch života a pominuteľnosti. Nie je to jednoduchý príbeh. Kniha Pankreasník Pétera Esterházyho vychádza v preklade Renáty Deákovej.

Slovenský výber z esejistiky, publicistiky a príležitostnej tvorby Pétera Esterházyho v preklade Renáty Deákovej obsahuje texty, ktoré vznikli v rokoch 2003 až 2016 pri rozličných príležitostiach a pre rôzne časopisy. Niektoré boli pôvodne verejnými vystúpeniami na oficiálnych podujatiach, iné publicisticky reagujú na konkrétne témy maďarského spoločenského a intelektuálneho života, ale nájdeme tu aj rozsiahlejšie analyticko-reflexívne eseje venované otázkam tvorby. Esterházyho texty dokazujú, že ani postmoderný spisovateľ sa nemusí bezvýhradne vzdať reflexie kultúrneho a spoločenského diania a skryť sa do bezpečnej záhrady estetickej autonómie umenia. Slovenským čitateľom sú povedomé mnohé otázky a situácie, s ktorými sa v knihe vyrovnáva. Veď aj u nás je hovorenie o literatúre spojené s politikou, „ktorá všetkým preniká“. Aj u nás by sme mohli sledovať a pomenovať stratégie a metódy vylučovania jednotlivých názorových skupín tými, ktorí si v národnej kultúre nárokujú na reprezentatívne pozície. Samozrejme, pre Esterházyho ako človeka postmodernej plurality a kritika falošných autorít sú podobné tendencie vďačným terčom demaskovania a ironizovania. Kniha vyšla ako druhý zväzok stredoeurópskej esejistickej edície Dunaj.