Je zbierkou milostných a predsa filozofických tém. Autor ich rozoberá v dialógu tradične s milovanou osobou. Spolu prechádzajú rajom, ale aj peklom tohto sveta plného bolestí, sklamaní a najmä nádeje... Háberova zbierka už v názve evokuje hlbší ponor do ľudského trápenia.
náma česká poétka Jarmila Moosová o novej zbierke Stanislava Hábera Smerovník žmýka pyžamu napísala, že nejde práve o zábavné čítanie na jeden či dva večery a to nie pre množstvo obsahu, ale pre obsah samotný. Jednotlivé verše sú totiž viac než inokedy básnikovým filozofickým náhľadom na všemožné voľne plynúce životné situácie, tokom myšlienok, na ktoré bezprostredne reaguje a rovnako sú tokom spomienok, ktoré sú jeho neustálou živou súčasťou. Podľa Moosovej, v tvorbe Stanislava Hábera dochádza k posunu smerom dovnútra, k samotnému jadru tvorenia. Verše nie sú zdieľaním pocitov a hľadaním odpovedí, ale sú samé celkom radikálnymi odpoveďami. Čitateľ tak môže obohatiť svoje vnútro o nové obrazy, ktoré jednotlivé verše v každom čitateľovi môžu vyvolať. Sú totiž pestré a nútia k hlbokému sústredeniu a možno aj k splynutiu s presahom nášho bytia.
„Sú tajomstvá, ktoré môžeme spoznať, ak máme dostatočne slobodné srdce,“ vraví Miki, jedna z postáv Háberovho románu, svojmu bratrancovi. A nám zostáva iba dodať, že slobodné srdce a najmä myseľ musel mať predovšetkým autor, keď v zdanlivo prostom príbehu situovanom do prelomových rokov tesne pred tzv. Nežnou revolúciou a dlhé roky po nej zachytil najdôležitejšie, zväčša temné stránky prechodu od totalitného zriadenia k demokracii. Robí to však s takou ľahkosťou, že čitateľ ponorený do priam detektívneho príbehu troch kamarátov ani nevníma, o akých vážnych veciach Háber píše. A v tom je jeho majstrovstvo. Strhnúť čitateľa napínavým, miestami aj humorným dejom, a zároveň ho donútiť premýšľať. Kričiace kamene možno prečítať na jeden dych, ale k takejto knihe sa čitateľ rád vráti aj po rokoch.
V príbehu Úsmevy z pekla Stanislav Háber na krutom osude obyčajného človeka demonštruje tragiku dejín 20. storočia osobitým spôsobom, vyvolávajúcim niekedy aj salvy smiechu. Udalosti 1. svetovej vojny, v ktorej bojuje hlavný hrdina, oscilujú okolo jeho súkromného boja zneuznaného dieťaťa, ktoré nepozná rodičov. V 2. svetovej vojne ho väznia a mučia fašisti, sovietski vojaci vyrieknu ortieľ: zastreliť!, kým po roku 1948 sa stáva politickým väzňom najťažšieho žalára v jáchymovských uránových baniach. A predsa prežije... Nakoniec život dožíva v Starom Smokovci ako recepčný Grand hotela. Nestráca úsmev, ale aj v najťažších chvíľach dokáže žartovať. Úsmevy z pekla obohacujú slovenskú literatúru o typ hrdinu z rodu obyčajných ľudí, ktorým ide o to, aby prežili a nikoho nezabili. Za predchádzajúce prozaické dielo Mäkké F získal S. Háber výročnú českú literárnu cenu Quo vadis? Za mystický prozaický text Kristus (2013) napísal po jeho preklade do taliančiny pápež František autorovi osobný list a poslal mu apoštolské požehnanie. Úsmevy z pekla sú podobne podmanivé.
Voľné pokračovanie románu Sme samý lepší chlap
Je to fikcia? Pravda? Výmysel? Opis reality? Z odborných posudkov príbehu vyplýva, že opäť u Stanislava Hábera nejde o „tuctovú literatúru“. Je to dané ako multižánrovou rovinou, tak samotnou „osobnosťou autora“. Len na prvý pohľad by sa dal príbeh zaradiť do kategórie „krimi či thriller“, lenže posudzovatelia sa zhodujú, že v románe existuje významná rovina „mystických a ezoterických motívov, ktoré nevdojak navodzujú predstavu odkazu na Everettovu teóriu paralelných svetov“. Príbeh z nedávnych čias rozpadu spoločného štátu Čechov a Slovákov je však prepletený praktikami tajných služieb, ktoré sú napriek „svojej komplikovanosti v podstate zrozumiteľné všetkým milovníkom dobrodružných žánrov“. Otázky viny a trestu sa spájajú s karmickým nadpozemským motívom, ktorý azda každého čitateľa prekvapí.
