Maria Stepanova svojou poetikou, súčasnou a zároveň nadčasovou, vyvracia predstavu o kríze tradičnej prozódie. Autorka experimentuje s autenticitou autorovho výroku, aplikujúc osobité črty autora do básnickej postavy. Pre Stepanovu je to nielen rečnícka figúra, ale aj akt osobnej vôle, pokus prebiť sa k subjektu. Jej básnický jazyk je veľmi osobitý: slovné formy prechádzajú deformáciou na každej úrovni, čím sa vynárajú nové zmysly, aktuálne aj potenciálne.
With the death of her aunt, Maria Stepanova is left to sift through an apartment full of faded photographs, old postcards, diaries, and heaps of souvenirs: a withered repository of a century of life in Russia. Carefully reassembled, these shards tell the story of how a seemingly ordinary Jewish family managed to survive the twentieth century.