Román o súzvuku i kontraste odlišných svetov. Dedo Lužko je človekom dvadsiateho storočia, prežil v uniformách celý život, všetky režimy. Karol, jeho vnuk, vyrastal za normalizácie a v ranom kapitalizme. Dedoluško bol večne mladý. Kajoluško je starý už od detstva. Dedoluško sa cítil naplnený a spokojný, hoci žil vo svete neslobody. Kajoluško žije slobodne, napriek tomu zažíva jednu frustráciu za druhou. Dedoluško bol mravným človekom, hoci slúžil nemorálnemu systému. Kajoluško túži po spravodlivej spoločnosti, no sám sa dopúšťa pokleskov. Ako to len dopadne? A kam sa podela žltá taška?
Profesor Valér Mikula označil Kopcsayov debut ako jednu z najlepších
slovenských knižiek prelomu storočí. Začítajte sa do reedície prvých troch
autorových zbierok poviedok, neočakávajte však veľa optimizmu – protagonistami
sú predsa len Trtkovia, Bojkovia, Muchovia – a pripravte si bránice na
škodoradostný smiech. ExEdícia získala Národnú cenu za dizajn. Smiech je
Kopcsayova najsilnejšia stránka, ten robí z jeho debutu možno jednu z
najlepších slovenských knižiek prelomu storočí. A nejde pritom len o čierny,
„cynický“ humor, autor sa nebojí „neprieberčivo“ využívať celú jeho škálu – od
intelektuálneho až po ten lacný. Veď aká tam prieberčivosť v dobe, ktorá si
tiež v ničom nevyberá? Kopcsay si „učenlivo“ osvojil jazyk i ducha doby – len
ako to robí, že po všetkom tom „osvojení“ nám svet, ktorý zobrazuje a v ktorom
žijeme, pripadá ešte cudzejší a čudnejší? A prečo oveľa viac chápeme jeho
neúspešného hrdinu ako tých úspešných? (Valér Mikula) Nech už autor nazve
svojho protagonistu Spáč, Pisár, Paľo Kriak-Tŕnistý, Štefan Lístok-Cviknutý
alebo len jednoducho Muž, naďalej pokračuje v biografii outsidera našej doby.
Opätovne ho vybaví tučnotou, nepochybne závažnými zdravotnými problémami s
nábehom na hypochondriu, neznesiteľným rodinným zázemím – „globálne
nespokojnou“ manželkou, dvoma svokrami (svojou a manželkinou), neutešenou
finančnou situáciou slabomyseľnými nadriadenými a hlúpym a zaťažujúcim
zamestnaním. Oproti predchádzajúcim prózam ho nechá splodiť ďalšieho syna a
odsťahovať sa na vidiek. Naďalej mu dopraje žiť „ilúziu blbého života“ a túžiť
po živote „skutočnom“, napĺňa ho frustráciou zo zbytočnosti a prázdnoty
vlastnej existencie, z faktu, že „vyvrcholenie“ životného príbehu nie a nie
prísť. Ponecháva mu iba život ako „údel“, „bremeno“ a zúfalú túžbu prekonať
vlastnú situáciu, pálčivé želanie, aby veci boli inak. (Ivana Taranenková)
Próza Stena je atypický príbeh na hranici sci-fi reflektujúci – v podobe metafory – skúsenosť s totalitnými systémami, a tiež s ich schopnosťou kedykoľvek sa v reinkarnovanej podobe vrátiť. Novela Stena predstavuje metaforu totalitného režimu, jeho zrútenia a opätovného úspešného návratu v ešte agresívnejšej podobe. Interpretácia ostáva voľná, v tom je výhoda metafory. Pod ostrovom a jeho tzv. Ľudovým režimom si môžeme predstaviť fašizmus, komunizmus alebo aj skorumpovanú polodemokraciu, pretože princíp zla a lojality voči zlu ostáva rovnaký. Potvrdzuje to aj svojská genéza príbehu: Prvé časti sa začali rodiť v rokoch 1987 a 1988 pod vplyvom komunistického totalitného režimu. Novelu, teda jej prvú verziu, som však dopracoval v roku 1992 – už s ohľadom na hrozbu nacionalizmu, ktorý vtedy prepukol nielen na Slovensku, ale s oveľa tragickejšími dôsledkami aj na Balkáne. Túto prvú ucelenú strojopisnú verziu som našiel po 25 rokoch – a odrazu, vzhľadom na geopolitické zmeny, ktoré sa v poslednom období odohrali pôsobí opäť aktuálne.
Román nie je napriek svojmu názvu politickým trilerom. Je príbehom hlavného hrdinu, ktorý zisťuje, že vývoj nemusí byť len lineárny a pozitívny, že oslobodenie môže byť aj okupáciou a človek je sám sebe najlepším okupantom. Že s taškou sa dá porozprávať a s fénom chodiť na prechádzky. Že hviezdy nám vysielajú znamenia a že celý vesmír je utkaný z prázdnoty. Dej knihy rámcujú udalosti od Krymu 2014 až po Sýriu 2015 a fejsbúkové diskusie o nich.
Novú zbierku krátkych poviedok päťnásobného finalistu Anasoft Litera spája čierny humor, absurdita, koncíznosť a hutnosť vyjadrovania, vyúsťujúca do epickej skratky.
Najnovšia kniha spisovateľa, scenáristu, publicistu a hudobníka v jednej osobe Máriusa Kopcsaya Veselé príhody z prázdnin už svojím zdanlivo naivným titulom naznačuje odstup od valcujúcej reality, s akou sa stretávame v tomto štádiu nepretržitej reklamnej kampane na budúcnosť.
Autorov zmysel pre zachytenie skrivených portrétov „hrdinov našich čias“ má už svoj okruh obdivovateľov, no Veselé príhody z prázdnin zaručene oslovia aj širšiu čitateľskú verejnosť.
Novela ladená v tónoch letnej existenčnej depresie s nešťastným začiatkom a so šťastným koncom. Od súčasného slovenského spisovateľa. Márius Kopcsay vyniká spomedzi iných súčasníkov brilantnou iróniou a humorom. Vydal zbierky poviedok Kritický deň, Stratené roky, Zbytočný život romány Domov a Mystifikátor.
Dvojknižka a dvojcédečko Miniromány je výsledkom spojenia snáh Artfora a Slovenského rozhlasu: 35 v priemere trojminútových textíkov, 35 asi trojstranových nahrávok. Alebo naopak. Na tom koniec koncov nezáleží. Dôležité je, že na Slovensku sa píše.
Mystifikátor by mohol byť absurdným románom o antihrdinovi našej doby, neschopnom „prevádzkovať“ úspešnú existenciu.
Mystifikátor by mohol byť aj románom o peripetiách, ktorými sme prešli – od vzniku samostatnej republiky po vznik supermarketov. O marazme, do ktorého sme sa dostali, a o vyvolených jednotlivcoch, ktorí nás spasia. Pravdaže, vďaka pomoci zhora... Alebo zdola? V každom prípade však vďaka pomoci vyspelej mimozemskej civilizácie.
Mystifikátor môže byť realistickou prózou, psychiatrickým záznamom, zápiskami paranoika, sci-fi, politickým trilerom, fantasknou groteskou, paródiou na súčasnosť, literárnym (ko)mixom, žánrovým leporelom.
Mystifikátor si kladie otázku, či je lepšie byť sledovaný, alebo sledujúci. A najmä – kto riadi náš osud – my sami, alebo tajné sprisahania?
Ibaže ONI znovu zariadili, aby sa do knihy žiadna uspokojivá odpoveď nedostala.
Čítajte a odpočúvajte v pokoji.
Prvé vydanie
