Erich Fromm Knihy

Technické utópie – napríklad lietanie – uskutočnila nová veda o prírode. Humánnu utópiu mesiášskej doby – zjednoteného nového ľudstva žijúceho v solidarite a v mieri, oslobodeného od ekonomického určenia a od vojny a triedneho boja – možno dosiahnuť za predpokladu, že na realizáciu humánnej utópie vydáme rovnakú energiu, inteligenciu a zanietenie, aké sme vydali na realizáciu našich technických utópií. Nikto nevie postaviť ponorky čítaním Julesa Verna, nikto nevie vybudovať humanistickú spoločnosť čítaním prorokov. Či sa takáto zmena od nadvlády prírodnej vedy k novej spoločenskej vede odohrá, nemôže povedať nikto. Ak áno, mohli by sme mať ešte vždy šancu na prežitie, ale či sa tak stane, bude závisieť od jedného faktora: od množstva brilantných, vzdelaných, disciplinovaných a starostlivých mužov a žien, ktorých priťahuje nová výzva k ľudskej mysli a fakt, že tentoraz nie je cieľom kontrola nad prírodou, ale kontrola nad technikou a nad iracionálnymi spoločenskými silami a inštitúciami, ktoré ohrozujú prežitie západnej spoločnosti, ak nie celého ľudstva. Som presvedčený, že naša budúcnosť závisí od toho, či sa, vzhľadom na uvedomenie si súčasnej krízy, najlepšie mysle zmobilizujú a obetujú sa pre novú humanistickú vedu o človeku.

Človek sa líši od zvieraťa tým, že je vrah. Je jediným primátom, ktorý zabíja a mučí členov svojho druhu bez akéhokoľvek dôvodu, či už biologického, alebo ekonomického, a ktorý z toho cíti uspokojenie. Práve jeho biologicky neprispôsobivá a nefylogeneticky naprogramovaná malígna agresivita predstavuje skutočný problém a nebezpečenstvo pre existenciu človeka ako druhu. Hlavným cieľom tejto knihy je analyzovať povahu a podmienky tejto deštruktívnej agresivity. Pri človeku musíme rozlišovať dva celkom odlišné druhy agresivity. Prvý, ktorý má spoločný so všetkýmix zvieratami, je fylogeneticky naprogramovaný podnet na útok (alebo útek), keď sú ohrozené jeho životné záujmy. Táto obranná, alebo benígna agresivita slúži na prežitie jednotlivca a druhu, je biologicky prispôsobivá a ustáva, keď prestáva existovať hrozba. Druhý typ, malígna agresivita, t. j. krutosť a deštruktívnosť, je špecifická pre ľudský druh a väčšine cicavcov prakticky chýba. Nie je fylogeneticky naprogramovaná, ani biologicky prispôsobivá, nemá nijaký účel a jej uspokojovanie je žiadostivé.

Kniha Umenie počúvať nie je v pravom slova zmysle knihou, ktorú napísal Erich Fromm, hoci je autorom všetkých textov. Za vznik tohto diela vďačíme bývalému asistentovi Ericha Fromma a správcovi jeho literárnej pozostalosti Dr. Rainerovi Funkovi, ktorý zo záznamov prednášok a seminárov, článkov a poznámok zostavil knihu o osobitej psychoanalytickej terapii, ktorej sa Fromm viac ako päťdesiat rokov venoval, a hoci ju plánoval opísať a publikovať vo väčšom rozsahu, za svojho života sa mu to nepodarilo zrealizovať. Posmrtne publikované texty v tejto knihe nie sú učebnicou psychoanalytickej terapie a nie sú ani náhradou Frommovej neexistujúcej interpretácie psychoanalytickej techniky, nič také nie je možné vytvoriť. Avšak texty v tejto publikácii poskytujú informácie o Frommovi ako terapeutovi a o spôsobe, akým sa zaoberal psychologickým utrpením ľudí našej doby. Pre jeho terapeutické metódy nie sú charakteristické rozvláčne teórie a abstrakcie ani diferenciálne diagnostické znásilnenie pacienta, ale skôr jeho schopnosť individuálneho a nezávislého vnímania základných problémov človeka. Frommov humanistický pohľad preniká do jeho myšlienok týkajúcich sa pacientov a zaobchádzania s nimi. Pacienta nevidí ako protiklad, pacient nie je fundamentálne odlišný človek. Medzi analytikom a analyzovaným je zjavná hlboká solidarita. (Dr. Rainer Funk, 1994).

„Len ťažko nájdeme inú činnosť alebo druh podnikania, ktoré by sme začínali s tak ohromnou nádejou a očakávaním a zároveň by zlyhávalo tak často ako láska. Ak by sa to dialo s akoukoľvek inou činnosťou, ľudia by prahli po poznaní dôvodov zlyhania a po tom, ako prísť na možnosti ako juzlepšiť, alebo by sa tej činnosti jednoducho prestali venovať. Lenže lásky sa vzdať nedokážeme, a tak nám zostáva iba jedno riešenie ako predísť zlyhaniu – rozobrať dôvody zlyhania a prikročiť k skúmaniu významu lásky."

Navzdory svým plánům za svého života Erich Fromm o psychoanalytické terapii skoro nic nepublikoval. Jak však píše jeho žák Rainer Funk, každý, kdo byl Frommem analyzován, pocítil jeho „neúprosnost hledače pravdy a kritického průvodce, ale také mimořádnou schopnost vcítění, blízkost a bezprostřednost ve vztahu k druhým“. V souladu s tím, že Fromm nezaložil novou terapeutickou školu, jeho stati na téma psychoanalýzy neinformují o žádných technikách. Zde předkládané texty, jež uspořádal právě Rainer Funk, spíše informují o Frommově vztahu s duševně trpícími lidmi naší doby a o jeho schopnosti individuálního vnímání základních problémů člověka. Analytik se v jeho pojetí učí vycházet především sám se sebou a je sám sobě nejbližším pacientem, takže pacient se v určitém smyslu stává jeho analytikem. Soubor zde předkládaných textů je přepisem nahrávek Frommových přednášek a rozhovorů, které tak mají povahu mluveného slova a důležitým způsobem charakterizují Ericha Fromma jakožto člověka.

Na základě čeho je člověk duševně zdravý? Tak se ptá Erich Fromm ve svých přednáškách z let 1953–1974. To, co je ve společnosti přijato jako normální, může být podle autora ve skutečnosti patologické. V důsledku toho jedinec, který se vyznačuje společensky přijatou patologií, je vnímán jako adaptovaný člen společnosti, a naopak někdo vlastně duševně zdravý může trpět vyloučením do té míry, že se u něj projeví duševní nemoc. A tak je v nemocné společnosti, jež je dnes primárně řízena ekonomickými požadavky, podle Fromma tím zdravým a přizpůsobeným autoritářský, marketingový či nekrofilní charakter. K těmto úvahám přispěl Frommův pobyt v Mexiku, který mu dovolil nutný odstup od průmyslové společnosti soudobých Spojených států amerických. V Mexiku se totiž setkal s lidmi, kteří si dovolují být „líní“ a dávají přednost volnému času před vyděláváním peněz. Fromm zároveň ukazuje, že líný i aktivní je člověk ze svých vnitřních příčin, a tedy nemusí být k aktivitě nucen.

Originally published: New York: Farrar & Reinhart, 1941.

Je židovská bible, Starý zákon, něčím více než jen historickou relikvií, které vzdáváme zdvořilou úctu, protože je zřídlem tří velkých západních náboženství? Má co říci dnešnímu člověku – člověku žijícímu ve světě revolucí, automatizace, jaderných zbraní, ve světě s materialistickou filosofií, jež implicitně nebo explicitně popírá náboženské hodnoty? (z úvodu knihy). Jedna z nejzajímavějších knih konce XX.století. V „Radikální interpretaci Starého zákona a jeho tradice“ dokonale zúročil Erich Fromm svá předchozí studia (judaismus, sociologie, psychologie, psychoanalýza, filosofie). Tento vlastně religionistický, nadkonfesijní a multidisciplinární spis je opravdovým vrcholem Frommova myšlení.

Suvenýr ke 100. narozeninám ctihodného Maháthery Nyánaponiky. Celou touto knihou se táhne nit vztahu učitel - žák.