Jeho básnické, dramatické a prozaické diela patria k vrcholom slovenskej literatúry druhej polovice 19. a prvej polovice 20. storočia. Jeho tvorba sa vyznačuje hlbokým vlastenectvom, sociálnym cítením a majstrovským jazykovým prejavom. Autor skúmal široké spektrum ľudských emócií a spoločenských problémov, čím si vydobyl postavenie kľúčovej postavy nielen literárneho, ale i kultúrneho života.
Výber kresbovej tvorby Márie Medveckej obohatený o jeden z najznámejších básnických počinov P.O. Hviezdoslava nám dokonalým spôsobom približuje "poéziu vidieka", ktorá zaručene pohladí každú (nielen) umeleckú myseľ...
Jedna z najkrajších lyricko-epických skladieb slovenskej literatúry opisujúca tragický príbeh mladého hájnika Miša a jeho ženy Hanky, zasadený do prostredia prekrásnej oravskej prírody, ktorý s psychologickou prenikavosťou zobrazuje chvíle rozmarného šťastia i hlboko otriasajúce pocity Hanky stojacej tvárou v tvár smrti zhýralého šľachtica, ktorý sa pokúsil zhanobiť jej ženskú česť.
Zámerom zostavovateľa Jána Gbúra zjavne nebolo potvrdiť Hviezdoslavov status "maturitného" autora par excellence v podobe akejsi povinnej čítanky školského hviezdoslavovského kánonu. Oproti takémuto "kultotvornému" zámeru odráža koncepcia výberu skôr snahu zachytať reálny význam Hviezdoslavovho diela pri úsilí o jeho faktické priblíženie súčasnému čitateľovi. Zostavovateľovi išlo teda o vyzdvihnutie hodnotového jadra Hviezdoslavovej tvorby – tých jej vrcholov, ktoré zároveň vykazujú nadčasovú platnosť, teda i jej aktuálnu, pre súčasníka stále relevantnú stránku. V kontexte doterajších vydaní sa tu ako nóvum, ktoré možno oceniť, objavuje jedna v maďarčine a jedna v nemčine napísaná báseň mladého P. Országha (obe paralelne uvedené aj v slovenskom preklade). Aj publikovanie básnikových literárnokritických a teoretických statí veľavravne dokresľuje autentický obraz P. O. Hviezdoslava, aký sme o ňom doteraz azda nemohli mať, a je hodnoverným svedectvom o jeho literárno-estetických názoroch.
Zbierka štyroch rozsiahlych básní slovenského spisovateľa a lyristu Pavla Országha Hviezdoslava. Hviezdoslavova básnická tvorba je veľmi rozsiahla. Písal aj epické básne s biblickým námetom, ktoré sú uverejnené v tejto knihe spolu napriek faktu, že vznikli v rozličnej dobe (Agar, 1883; Ráchel, 1891; Kain, 1893; ; Sen Šalamúnov, 1900).
Nikto z nás nevie so slovenským jazykom pracovať tak brilantne, ako to to urobil Pavol Országh-Hviezdoslav vo svojich spevoch o oravskej prírode. V básňach maľuje obrazy letných lesov, hôr a lúk. Vedie dialóg s prírodou, rozpráva sa so stromami, kvetmi, zvieratami ako s najbližšími bytosťami. Nechajte sa pohladiť krásnym jazykom, ktorý vás prenesie do panenskej slovenskej prírody v 19. storočia. Digitalizovaný výbor z publikace: Pavol Országh Hviezdoslav Dielo I. SLOVENSKÝ TATRAN Bratislava 1996. 712. Stanislav Šmatlák Zostavovateľ výberu, autor úvodnej štúdie a poznámok.
V 60. rokoch 19. storočia sa k slovu dostáva mladá generácia autorov, ktorí bojujú za prekonanie staromódnej literárnej koncepcie romantikov. Toto obdobie, až do roku 1900, dnes poznáme aj pod označením I. vlna slovenského realizmu. Medzi zakladajúce osobnosti tejto tejto dôležitej periódy patrí najmä P. O. Hviezdoslav a S. H. Vajanský. Obaja sa začínajú sústreďovať na realistické detaily života. Do poézie vkladajú intímnosť a subjektívne city, čím sa vzďaľujú od koncepcie romantikov, pre ktorých bola pravda v Bohu, cirkvi a národe alfou a omegou. Ich tvorba je tiež akousi kulmináciou takzvanej "vysokej" poézie, v ktorej sa uplatňuje zložitý princíp usporiadania verša a komplikovaný jazyk. Myšlienkou tohto štýlu by malo byť prepojenie medzi pracujúcim ľudom a inteligenciou, pričom cieľom oboch autorov bola podpora vzdelanosti a inteligenčného rozmeru.
Hájnikova žena, prvý veľký lyricko-epický plod Hornej Oravy, je nie len tragický dej z lesnej samoty, ale je, aby sme tak povedali, životopis hory... Deň a noc, jar, leto, jeseň, zima v hore, jej rastlinstvo i zvery, rúbanie stromov, poľovky, pohoda i nečas, potulky i oddych, roztratené dočasné obyvateľstvo staré, mladé - to je látka veršov o mladej hájnikovej žene, nad ktoré mnohý čitateľ nezná milších vo všetkej tvorbe básnikovej. Obidva živly, osudy ľudí i zjavy prírodné organicky sa tu dopĺňajú a vysvetľujú. A záhada mystického rozjímania stredovekého, že napríklad v črepe zrkadla sa obraz celý odráža i v týchto veršoch. Doslov: Stanislav Šmatlák
Konflikt deja sa zakladá na protiklade vzťahu zemianstva a ľudu. Hlavná problematika je obsiahnutá v spore zemianskej matky so synom, ktorý si chce vziať sedliacke dievča Žofku. Vyhnaný z domu, uchýli sa k strýkovi Eliášovi, nepriateľovi jeho nebohého otca i matky. Strýko Eliáš vystrojí Ežovisvadbu, aby urobil sestre napriek. Obraz svadby dáva básnikovi možnosť ukázať prednosti sedliactva a jeho morálne víťazstvo nad zemianstvom. Na svadbe dochádza k roztržke medzi zemanmi a sedliakmi, keď si začnú vymieňať názory strýko Eliáš so starým sedliakom Blažkom.
