Štefan Kuzma Knihy

Nikto nás nezbavil povinnosti hľadať, je jedno, či sa nám to, čo nachádzame, páči alebo nie a či sme tomu aj schopní uveriť. Nezáleží na čase, život nemá diely ani časti, to len knihy si dovolia prerušovať dych žitia, zastavujú obrazy, ktoré by sa inak stratili. Imaginácia je často bezzubá, akoby nejestvovala, kdekto si namýšľa, že život je náhoda, zhluk agnostických zásad, že nie je o čom podávať svedectvo. Neviditeľné veterné mlyny, ktoré z ničoho mleli prepotrebné nič, sprivatizovali tí s patentom na pravdu a premiestnili ich na bezveterné polia. Tam poháňajú mlyny vlastným dychom, z prázdnych slov melú prázdne slová, predstierajú, že o Bohu vedia všetko, ale to, čo vedia, mnohých len presviedča, že ich Boh neexistuje. Ale kde je vietor? Musel predsa byť, inak by veterné mlyny nevznikli, nikto by sa nenamáhal preniesť ich na bezveterné miesto, aby zatajil, že ich stvoril pohyb...

Po básnickej prvotine Mlčanie nepokoja (Perfekt 2009) prichádza Štefan Kuzma v krátkom čase s druhou zbierkou Prienik do ticha. Básne tejto zbierky uzatvárajú tvorivú mladosť autora. Podľa Daniela Heviera, ktorý je jedným z troch recenzentov zbierky (popri Zuzane Belkovej a Rudolfovi Dobiášovi), „poézia Štefana Kuzmu ukazuje, že prienik jeho energie do ticha je intenzívny, ale trvalý, že je elektrizujúci, ale nie zraňujúci. Že mu ide o hlbšie vniknutie do tíšiny reality, aj toho, čo je nad ňou alebo za ňou, aby s ňou splynul, aby ju prijal, obohatil sa ňou a zotrval v nej. Autor hľadá pravé hodnoty a poézia, literatúra je preňho metódou, ako to dosiahnuť“.

Básne v tejto zbierke predstavujú výber z dlhoročnej tvorby autora od chlapčenských liet až o zrelý vek. Originálne verše plné ľudskosti, vášne a pokory uvádzajú do privátnej zóny autora a umožňujú sledovať jeho postoj k večným otázkam života, lásky, viery či pravdy.