Štefan Kuzma Poradie kníh

Nový súbor veršov Štefana Kuzmu tvorí so zbierkami Blázniví anjeli a Posúvanie hrany ucelený básnický triptych. Zbierka Krehká bublina je pôsobivou výpoveďou o stave sveta a lyrického subjektu v ňom. Autora fascinujú hraničné polohy bytia - krehké rozhranie medzi reálnym a mystickým, medzi životom a smrťou, ale aj uvažovanie o viere a hľadanie večných právd. Pri hľadaní samého seba sa zatúla až k úplným počiatkom kresťanskej kultúry, aby jej trpiteľskú podstatu vzápätí vyvážil krátkym únikom do slnečných a farebných južných krajín. Poetické balansovanie na tenkej hrane medzi realitou a snom skrýva aj celú paletu znepokojivých fenoménov: hnev, existenciu bez pocitu zmysluplnosti, stratenosť vo svete i rezignáciu na jeho pochopenie. Krehká bublina, členená do piatich častí, je aj bilančnou zbierkou: takmer z každej básne dýcha pominuteľnosť či desivé predtuchy konca, rýchlo plynúci čas postupne prevracia veci a udalosti do ich protikladov, aby sa kolobeh mohol zavŕšiť.

Tretia básnická zbierka Štefana Kuzmu, v ktorej zaznieva autentická poézia, opretá o poznanie skúseného muža a zrelého básnika. Hlboké temné tóny dospelosti a mužnej zrelosti, prepletené žiarivými obrazmi detstva a dospievania. Vnímavému čitateľovi ich predostiera imaginatívny básnický jazyk, ktorý objavuje nové nevšedné obrazy na hranici bdenia a sna, hviezdnej noci alebo prudko voňajúcej jarnej čerešne... Ostré hrany života, ktoré v krátkych šťastných okamihoch zmierni láska.

Nikto nás nezbavil povinnosti hľadať, je jedno, či sa nám to, čo nachádzame, páči alebo nie a či sme tomu aj schopní uveriť. Nezáleží na čase, život nemá diely ani časti, to len knihy si dovolia prerušovať dych žitia, zastavujú obrazy, ktoré by sa inak stratili. Imaginácia je často bezzubá, akoby nejestvovala, kdekto si namýšľa, že život je náhoda, zhluk agnostických zásad, že nie je o čom podávať svedectvo. Neviditeľné veterné mlyny, ktoré z ničoho mleli prepotrebné nič, sprivatizovali tí s patentom na pravdu a premiestnili ich na bezveterné polia. Tam poháňajú mlyny vlastným dychom, z prázdnych slov melú prázdne slová, predstierajú, že o Bohu vedia všetko, ale to, čo vedia, mnohých len presviedča, že ich Boh neexistuje. Ale kde je vietor? Musel predsa byť, inak by veterné mlyny nevznikli, nikto by sa nenamáhal preniesť ich na bezveterné miesto, aby zatajil, že ich stvoril pohyb...

Stratil všetkých, ktorých miloval, aby našiel sám seba. Ušiel z chaosu rozvráteného mesta, aby objavil cestu k ľuďom. Taký je náčrt príbehu, ktorý prináša oneskorený, no tým pozoruhodnejší prozaický debut Štefana Kuzmu. Ženatý tridsiatnik Lukáš po krátkom milostnom vzplanutí zo dňa na deň prehodnotí a zanechá svoj bezcieľny, pohodlný život. Odvtedy uplynie turbulentných šestnásť rokov a teraz už starnúci muž rozpráva svoj dramatický príbeh tajomnému hostiteľovi. Odkrýva najintímnejšie zákutia vzťahov s manželkou, rodičmi, dospievajúcim synom, novou partnerkou aj záhadným priateľom. Usiluje sa pritom pochopiť, v čo verí, kam patrí a kam smeruje spoločnosť zmietaná anarchiou, bojmi o prežitie a o moc. Lukáš je rozprávačom, hlavnou postavou a čiastočne aj poslucháčom v úzadí dômyselne prepracovanej dejovej skladby.

Mesto Trnava, rovnako ako Richard, Marek a Tereza, ale aj Natan, Peter a Veronika, je protagonistom tohto bohato utkaného, dynamického príbehu, ktorý sa síce začína po Nežnej revolúcii a pokračuje až do súčasnosti, no jeho korene siahajú hlboko do 20. storočia a jeho dejinných udalostí. Román Stratený boh je príbehom lásky vo všetkých jej podobách – lásky k žene, k rodine, k mestu, k tradícii, k Bohu aj bohu –, no súčasne kladie otázky o zmysle ľudskej existencie, o jej etickom rozmere dnes či v minulosti, o hľadaní osobného boha, ktorý by bol človeku paradigmou morálneho správania. Príbehy jednotlivých postáv sa spájajú a prepletajú, spejú k svojmu šťastnému i menej šťastnému koncu, predovšetkým však tlmočia autorovo naliehavé posolstvo ľudstvu.

Po básnickej prvotine Mlčanie nepokoja (Perfekt 2009) prichádza Štefan Kuzma v krátkom čase s druhou zbierkou Prienik do ticha. Básne tejto zbierky uzatvárajú tvorivú mladosť autora. Podľa Daniela Heviera, ktorý je jedným z troch recenzentov zbierky (popri Zuzane Belkovej a Rudolfovi Dobiášovi), „poézia Štefana Kuzmu ukazuje, že prienik jeho energie do ticha je intenzívny, ale trvalý, že je elektrizujúci, ale nie zraňujúci. Že mu ide o hlbšie vniknutie do tíšiny reality, aj toho, čo je nad ňou alebo za ňou, aby s ňou splynul, aby ju prijal, obohatil sa ňou a zotrval v nej. Autor hľadá pravé hodnoty a poézia, literatúra je preňho metódou, ako to dosiahnuť“.

Básne v tejto zbierke predstavujú výber z dlhoročnej tvorby autora od chlapčenských liet až o zrelý vek. Originálne verše plné ľudskosti, vášne a pokory uvádzajú do privátnej zóny autora a umožňujú sledovať jeho postoj k večným otázkam života, lásky, viery či pravdy.