Dezső Kosztolányi Poradie kníh

Dej románu sa odohráva počas piatich dní prvého týždňa v septembri 1899 na Dolnej zemi Uhorska. Rozpráva príbeh starnúcich rodičov, ich dcéry, starej dievky prezývanej Škovránča a dožívajúcej miestnej inteligencie, ktorá sa snaží prekonať nudu života alkoholickým opojením a zábavnými „pohuľankami kancov“. Autor do diela zakomponoval svoje spomienky na rodičovský dom a rodisko – súdobú Szabadku (Subotice). Jeho znalosť psychológie a psychoanalýzy mu umožňuje viesť čitateľa k poznaniu, že vnútorný dej vo vedomí postáv je často dôležitejší než vonkajšie udalosti. Dezső Kosztolányi, významná postava modernej maďarskej literatúry prvej tretiny 20. storočia, sa narodil 29. marca 1885 v Szabadke a zomrel 3. novembra 1936 v Budapešti. Jeho slovenský pôvod a rodové meno naznačujú presídlenie predkov z Hornej zeme do Dolnej zeme. Vzdelanie získal v rodičovskom dome a na gymnáziu v rodnej Subotici, kde jeho otec bol riaditeľom. Napriek tomu, že štúdiá na filozofických fakultách budapeštianskej a viedenskej univerzity nedokončil, získal výnimočné umelecké a filozofické zručnosti, ktoré uplatnil v rozmanitej literárnej tvorbe. V roku 1933 objavil na sebe príznaky zhubnej rakoviny, ktorej napokon podľahol v septembri 1936.

Posledný, štvrtý román D. Kosztolányiho je jeho najvydávanejším a najprekladanejším dielom: 60 vydaní v pôvodine a 37 v prekladoch do 17 jazykov od prvého vydania (1926) podnes. Pozadie deja s kriminálnym motívom rámcuje vecne podaný pád maďarskej komúny (1919) a konsolidácia povojnových rokov v potrianonskom Maďarsku (1920). Hlavná postava románu je dokonalá slúžka Anna: čím lepšie pracuje, o to viac sa odcudzuje svojim pánom, až ich z náhleho popudu zavraždí. Čitateľ spolu s rozprávačom je nestranný pozorovateľ a vyšetrovateľ prípadu pri hľadaní odpovede na motívy činu a otázku, či človek môže byť tvorcom svojho vlastného životného údelu.

Večerný život veľkomesta, rozžiarené široké okružné cesty, intímne osvetlené zadymené kaviarne a medzinárodné rýchliky uháňajúce nocou najčastejšie tvoria čarovnú kulisu príbehov novinára Kornela Estiho, dvojníka Dezsôa Kosztolányiho, jednej z najväčších postáv maďarskej literatúry prvej polovice 20. storočia. V čarovnej atmosfére večera a noci spisovateľovo alter ego plným priehrštím načiera do nezabudnuteľnej studnice detstva a mladosti a v dotyku s každodennou realitou potom spriada rozmarné, noblesné a duchaplné príbehy, za ktorými sa skrývajú osudy obyčajného smrteľníka: samého autora a autorovho rovesníka, návštevníkov budapeštianskych kaviarní v prvých desaťročiach tohto storočia.

Dezső Kosztolányi (1885-1936), básnik, prozaik, literárny kritik a publicista, patrí k skupine spisovateľov, ktorí na prelome storočia položili základy modernej maďarskej literatúry. Jeho historický román Krvavý básnik Nero (1922) je skvelou štúdiou vnútorného myšlienkového sveta samovládcua despotu, ktorý netúži byť veľkým politikom, ale veľkým básnikom, pričom je aj v jednom, aj v druhom len úbohým diletantom. Jeho diletantstvo v spojení s neobmedzenou mocou prerastá do šialenstva a Nero, utrýznený bezobsažným umeleckým nepokojom, dá v básnickej žiarlivosti a pomatenosti zavraždiť básnikov, ku ktorým boli múzy milostivejšie, vlastnú matku i manželku a napokon aj svojho starého učiteľa Senecu, „toho majstrovsky klzkého dvorana a sofistu, ktorý je napriek všetkému predsa len skutočným filozofom a naozaj veľkým literátom", ako ho vo svojom liste, vzdávajúcom hold Kosztolányiho umeleckému majstrovstvu, charakterizoval sám Thomas Mann. Cez postavu Nera, cez jeho mravný a telesný úpadok stvárnil Kosztolányi aj rozpadajúcu sa Rímsku ríšu, rozhlodanú anarchiou, strachom a chaosom. A práve v tom, že Kosztolányi poukazuje na hodnoty pošliapané v prachu a dovoláva sa ich vzkriesenia a obnovy, tkvie silné posolstvo jeho románu.