Erik Groch Poradie kníh

Grochova rozpoznateľná, jedinečná a neopakovateľná poetika v tomto básnickom diptychu sprítomňuje umelecky originálne plnosť prežívaného ľúbostného citu, aj napriek (alebo vďaka) prežitej trpkosti jeho nenaplnenia. Grochov lyrický subjekt však prekonáva akúkoľvek individuálnu osudovosť nástojčivým hľadaním zmyslu v tom, čo je za hranicami času a reči. Nie je podstatné to, či je Grochova básnická mytológia religiózna. Jej pôsobivý obraz je umelecky pravdivý a preto čitateľsky oslobodzujúci. Z prvého vydania zbierky Em pred osemnástimi rokmi sa predalo takmer dva a poltisíc výtlačkov a kniha sa niekoľko mesiacov držala na prvých miestach v rebríčku Artfora.

Od zrna mikrokozmu k osudovým hviezdam a svitu na lesnej čistine, od fundamentálnych častíc ku kráse a osobitostiam približného pohľadu od červene k šípke, od siete k brečtanu , od možných časov k vnútornému času prvej a poslednej lásky. Počnúc mizanscénou v úvode knihy, na prvé čítanie takmer nezrozumiteľnou a neusporiadanou, až po pierko v závere zbierky, ktoré môže vnímavý čitateľ cítiť vo svojej dlani, autor nasleduje a básnicky rekonštruuje prirodzený svet, Husserlov Lebenswelt, svet nášho života, smerujúci od prírodovedeckých abstrakcií, ktoré svet nepozorujú ľudskými očami, ale očami teórií, k pišťaniu hniezdnej dutiny, k utváraniu miesta, kde je človek niekde doma.

Erik Jakub Groch je výrazný predstaviteľ slovenskej ponovembrovej lyriky; na prelome milénií invenčne ovplyvnil najmä formovanie modernej spirituálnej výpovede. Jeho zbierka Druhá naivita. Zobrané a nové básne a príbehy (2005) bola v ankete PLAV-u (Platforma pre literatúru a výskum) Tri desaťročia slovenskej literatúry (1989 – 2019) vyhodnotená ako jedno z kľúčových diel tohto obdobia. Neprvoplánovo upriamuje pozornosť na javy ako elementárnosť, blízkosť, obnažovanie, rozjasňovanie či odovzdanosť. Prenikavou básnickou dikciou komunikuje napätie medzi jednoduchým a zložitým, bezprostredným a reflektovaným v skúsenosti i v jazyku. Druhé vydanie, ktoré má ambíciu osloviť novú generáciu čitateľov, prešlo prísnou autorovou redakciou.

„Začiatkom zimy mi zlyhala imunitka, takže som takmer celú zimu predriemal, zatiaľ čo sa mi kdesi v mysli vynárali staré grécke otázky... odkiaľ pochádzam... kam idem? No jedinou odpoveďou mi bola prehlbujúca sa melanchólia neviem, obraz padajúceho snehu za sklom, vločky prichádzajúce z oblakov vytrácaním a miznutím…“ Zbierka melanchólia neviem od Erika Jakuba Grocha (1957) je po básnickej senzácií nil, úvod (2018) druhé pokračovanie očakávanej básnickej tetralógie. Jej autor je básnik jedinečného výskytu. Už roky žije takpovediac v ústraní civilizácie. Možno aj táto realita ho podnietila k snovým reflexiám, z ktorých je zbierka vyskladaná.

Nová básnická kniha nejvýznamnějšího slovenského básníka současnosti je zároveň první básnickou knihou nejbezvýznamnějšího slovenského básníka současnosti. Nová a první kniha nejvýznamnějšího a nejbezvýznamnějšího slovenského básníka současnosti vychází poprvé – a to v českém nakladatelství, a to samozřejmě ve slovenštině. Je úplně jedno, ako vznikol vesmír.

Kniha grafických noviel (komiksov) Erika Jakuba Grocha a čerstvej absolventky ilustrácie na VŠVU v Bratislave u profesora Kállaya Juliány Chomovej je zbierkou jedenástich, a, ako sa ukáže, necenzúrovaných príbehov, medzi ktorými nájdeme aj dva z autorovej rodinnej histórie - odvlečenie otca na jar 1945 do pracovného tábora na Kaukaze a príbeh maminej židovskej kamarátky Ester, ktorú v roku 1942 odviezli zo Sabinova do koncentračného tábora. Autorom sa podarilo spochybniť ustálené hranice medzi fikciou a skutočnosťou a invenčným výtvarným spracovaním povýšiť knihu na artefakt. V obmedzenom náklade 600 výtlačkov v netradičnom knihárskom spracovaní je určená rovnako deťom, ako aj milovníkom krásnych kníh.

Ďalším dôvodom, prečo sa dá Ábé, Aha a spol. označiť za výnimočnú detskú knihu, je – ak aj nie priamo aktuálnosť, kedy sa autor pohráva so súčasnými reáliami a technickými vymoženosťami posledných desaťročí – náročnosť, s ktorou k percipientovi pristupuje.

Prózu Píšťalkár možno prečítať ako rozprávanie o putovaní človeka, za ktorým sa skrývajú otázky týkajúce sa autenticity života, slobody a šťastia; je to umelecká reflexia o hodnotách časnosti a hodnotách večnosti, o hodnotách hmotných a duchovných, o živote, v ktorom namiesto princípu "mať" funguje princíp "byť".