Bookbot

Tommaso Landolfi

    9. august 1908 – 8. júl 1979

    Tommaso Landolfi bol taliansky autor, ktorého groteskné poviedky a romány sa pohybujú na pomedzí špekulatívnej fikcie, science fiction a realizmu. Jeho diela zaujímajú jedinečné a neortodoxné postavenie medzi talianskymi spisovateľmi vďaka svojej neobvyklej imaginácii a skúmaniu zvláštneho. Landolfiho štýl je charakteristický svojou temnou iróniou a hlbokým záujmom o absurdity ľudskej existencie. Jeho jedinečný literárny hlas rezonuje so čitateľmi, ktorí oceňujú odvážne a nekonvenčné rozprávanie.

    Tommaso Landolfi
    La pietra lunare
    MORZE KARALUCHÓW
    Rien va
    Words in Commotion and Other Stories
    Podzimní příběh
    Rozprava o vyšších systémech aneb Švábí moře
    • Děj se odehrává na konci druhé světové války a prolíná se v něm tvrdá realita válečné doby s pohádkovým tajemnem: voják nachází úkryt v domě, který se mu zdá na první pohled opuštěný, ale postupně zjišťuje, že tajné komnaty skrývají pečlivě střežené tajemství. Předmluvu k prvnímu vydání napsal Carlo Bo a o Landolfim zde říká, že je „samotář, jeden z těch, kdo žijí na ostrově a čas od času svěřují moři malá poselství, jakási napůl výsměšná a napůl zoufalá divertimenta…“

      Podzimní příběh
    • «Rien va» ist der zweite Band der Tagebücher Landolfis nach «LA BIERE DU PECHEUR». Die Niederschrift dieses über zwei Jahre geführten Tagebuchs scheint ausgelöst durch den Schock, den die Geburt seiner Tochter in dem fast Fünfzigjährigen auslöste. Der kleine Körper der Neugeborenen erinnert ihn an den schrecklichen kleinen Körper seiner gerade verstorbenen Tante. Vor beiden verspürte er Angst: «Um mich zitterte ich, denn innerhalb kurzer Zeit werde ich denselben Weg zu gehen gezwungen sein, und ich bin darauf in keiner Weise vorbereitet.» Leben und Tod werden, wie im sprachspielerischen (grammatikalisch bewußt falsch gewählten) Titel, miteinander verschränkt. Rien va setzt der spielbesessene Autor gegen den Schicksalssatz des Croupiers, den er im Casino von San Remo sein Leben lang hörte. Die Landolfischen Themen, Todesbesessenheit und Spielleidenschaft, Liebesunfähigkeit und die zentrale Abscheu vor der Realität, die Todsünde der «Acedia», des Überdrusses, färben den Horizont dieser Reflexionen dunkel. Aber immer wieder hellt ihn das «erworbene» Gefühl der Vaterschaft auf, das in unaufhebbarem Widerstreit liegt zu seiner Misanthropie. Mit «Rien va» wird die siebenbändige deutsche Werkausgabe Tommaso Landolfis abgeschlossen.

      Rien va
    • Debiut na polskim rynku jednego z najwybitniejszych włoskich prozaików, będący wyborem krótkich próz z lat 1937-1978. Autor, wokół którego życia i dzieła narosła legenda, z upodobaniem rozbija powieściowe konwencje, odwracając role tradycyjnych bohaterów literackich. Proza ta, spowinowacona z symbolizmem, surrealizmem, hermetyzmem, nie poddaje się łatwym klasyfikacjom ani jednoznacznym interpretacjom, zapraszając czytelnika w podróż do świata sprzecznego z ogólnymi wyobrażeniami o porządku i harmonii, w którym realne miesza się z nadnaturalnym, a tajemnicze zło pozostaje nie rozpoznane i nie nazwane, gdzie spotkać można bogate bestiarium i korowód osobliwych postaci. Prawdziwy spektakl werbalny o precyzyjnie dozowanych zwrotach akcji.

      MORZE KARALUCHÓW
    • La pietra lunare
    • Questo libro, pubblicato da Landolfi nel 1954, contiene alcuni fra i suoi più celebrati racconti fantastici, come La moglie di Gogol’ o Lettere dalla provincia. Ma, con somma sprezzatura, Landolfi ha mescolato queste formidabili, e insieme esilaranti e sinistre invenzioni narrative, a una serie di schizzi, per lo più riferiti alla sua giovinezza ipocondriaca e vissuta col diverso passo di una formidabile e straniante intelligenza. Chiude il libro la sezione intitolata «Commiato», una sequenza di miniature dove la prosa raggiunge d’improvviso un lucore madreperlaceo, mallarmeano («Parole sorgevano, s’incarnavano e lentamente tramontavano, sull’equoreo orizzonte, contro il cielo perso»). Una forma così sconcertante può essere ricondotta, come indicò Calvino, al gesto di chi «sperpera le sue puntate d’un colpo o le ritira bruscamente dal tavolo col gesto allucinato del giocatore». Al tempo stesso, al lettore di oggi potrà presentarsi il legittimo sospetto che sia proprio tale composizione frastagliata e caparbiamente sconnessa a far sì che risalti sempre sulla pagina, con inquietante nettezza, il timbro inconfondibile di Landolfi, la sua superba malinconia, la vocazione a corteggiare, sotto ogni aspetto, «la fumosa stella del naufragio».

      Ombre
    • Der Mondstein
    • Erzählungen