Péter Zilahy Knihy

Originálna zmes reportáže, dokumentárnej poézie a intímnej vnútornej archeológie z pera úspešného maďarského autora Petra Zilahyho. Zilahy sa v roku 1996 zúčastnil na legendárnej "píšťalkovej" demonštrácii proti Miloševičovi v Belehrade a svoje pozorovania zvečnil v texte, ktorého štruktúra pripomína lexikon. Subtext knihy tvorí detská encyklopédia od A po Ž, s ktorou vyrastali generácie maďarských detí. Na rozdiel od nej však Zilahy písmenká abecedy spája so spomienkami na život v diktatúre a na svoje detstvo. Jeho pohľad na časy minulé sprevádza svojský humor - miestami ironický, miestami láskavý. Text dopĺňajú autorove fotografie. Kniha bola dosiaľ preložená do devätnástich jazykov a autor ju prezentoval v rôznych mestách sveta, od New Yorku po Atény. "Tak ako Hlava 22 hovorí o šialenstve vojny, tak kniha o poslednej žirafe v okne rozpráva o šialenstve každodenného života za čias diktatúry." (Frank Prescott, Orient-Express)

Neviem, kto je môj otec. Možno to nevie ani mama. Nepoznala som môjho deda. Nemala som brata ani strýka. V našej rodine sa muži normálne nevyskytovali. Iba mužské návštevy. Napríklad sused z piateho. Čo k nám chodil hrať žolíka. Keď som sa naučila rozprávať a môj mozoček šliapal na plné obrátky, opýtala som sa na deda. Babča sa vtedy záhadne usmiala a vytiahla fotku z šuflíka. Bol na nej vysoký pán s malými, čiernymi fúzikmi pod nosom. Mal mastné vlasy. V ruke držal klobúk. Opierala sa o neho mladá žena s dvoma čiarkami namiesto obočia. Aj ona mala klobúk. Zdobili ho nádherné kvety. Babča povedala, že môj dedo bol veľký fešáčisko a ešte väčší kurevník."A kde je teraz?" pýtala som sa. Vzala ma za ruku. Otvorila svoju skriňu a spoza kabátov vytiahla akúsi nádobu: "Tu!" Veľmi dlho som nádobu skúmala, ale babka mi ju nedovolila otvoriť. "Nechajme deda odpočívať", vzdychla a schovala ho za staré, naftalínom páchnuce čipky. Večer som zaspávala a predstavovala si, ako v urne, v malinkej posteli, chrápe malilinký pán v klobúku. Náš život bol srandovný. Babča hlavne varila, hrala karty so susedmi, pila barackovicu a kritizovala moju mamu. Vravievala, že má namiesto mozgu klitoris. Predstavovala som si, že má v hlave nejakú krásnu kvetinu.

Die Poesie lebt – doch die ungeheure Vielfalt der Dichter aller Sprachen, aller Länder von Albanien bis Zypern ist nahezu unbekannt. So ist es höchste Zeit für eine neue, aufregende Bestandaufnahme: Nach den legendären Vorgängern „Museum der modernen Poesie“ von Hans Magnus Enzensberger (1960) und „Atlas der neuen Poesie“ von Joachim Sartorius (1995) machen sich Jan Wagner und Federico Italiano auf eine faszinierende Reise. Die „Grand Tour“ durch die junge Lyrik Europas gibt poetischen Proviant für Jahre: Unbekanntes, Überraschendes und Unerhörtes - in Original und Übersetzung. Eine Entdeckungsreise für wache Geister.