Jean-Jacques Rousseau Knihy

Rozsahom malý spis osvietenského filozofa a proroka Francúzskej revolúcie Jeana-Jacqua Rousseaua (1712 – 1778) O spoločenskej zmluve alebo O princípoch politického práva z apríla 1762 je jedným z veľkých diel politickej teórie. Zadržaný francúzskou policajnou cenzúrou na ceste z Amsterdamu, kde vyšiel, mal byť pôvodne skonfiškovaný, ale vďaka priateľom sa do Francúzska predsa len dostáva. Spolu s ďalším dielom, románom Emil alebo O výchove, ktorý vyjde zanedlho, tam však spôsobuje rozhorčené prenasledovanie autora. Rousseau so svojimi dvoma „horúcimi zemiakmi“ v torbe uteká – pod ochranné krídla Fridricha II. Veľkého – panovníka, ktorý len prednedávnom nariadil pestovanie „amerických“ zemiakov vo svojom Prusku. Výzvou je hneď úvodná veta prvej knihy z prvej kapitoly O spoločenskej zmluve, ktorá predstavuje rétorické zatrúbenie: „Človek sa narodil slobodný, no všade je v okovách.“ Cieľom Rousseaua je spojiť politický a právny poriadok so sebaurčením všetkých. Ľud je suverénom v každej krajine a jeho práva sú neodnímateľné; suverenita je vykonávanie spoločnej vôle: to je reč tretieho stavu, politických reforiem a revolúcií v Európe i mimo nej. Skutočná spoločenská zmluva, ale aj demokracia však môžu jestvovať iba v malých mestských štátoch. Aj pod touto myšlienkou sa dodnes skvie podpis „ženevský občan.“ Vydal: Kalligram Edícia: Exempla iuris

Francúzsky spisovateľ a filozof v diele Rozprava o vedách a umeniach (za ktorú mu Dijonská akadémia v roku 1750 udelila prestížnu cenu) rozpútal proti vedám a umeniam boj, ktorý predznamenal jeho definitívny rozchod s vtedajšími, už vychýrenými mysliteľmi a ich doktrínami. V úvode ešte striktne neupiera vedám a umeniam blahodarné účinky, vzápätí sa však uchyľuje k obžalobe, že súčasné mravy nahradilo pokrytectvo, falošná zdvorilosť, "ozajstná skazenosť", s nezvyčajnou odvahou hádže rukavicu aj spisovateľom a podčiarkuje neresti civilizovanej spoločnosti, ktoré vládnu v literárnych salónoch. V prvej časti spracúva témy z filozofického a historického hľadiska, uvádza konkrétne príklady a dochádza k záveru, že sa treba vzdať úsilia "vymaniť sa zo šťastnej nevedomosti, ktorú nám vyhradila večná múdrosť". V druhej časti analyzuje proces skazenosti mravov v dôsledku vzdelanostnej úrovne, pokúša sa odhaliť jeho pôvod a načrtnúť celý vývoj, upozorňuje na pochybný predmet poznania a na nebezpečenstvo jeho štúdia, odsudzuje záhaľku a prepych ako najväčšie zlo ženúce vedcov a umelcov do záhuby

Zdrvujúca kritika sociálnych pomerov vtedajšej francúzskej monarchie je ukotvená do širšieho kontextu úvah o ľudskom jedincovi jeho poslaní a smerovaní. Rousseau je nanajvýš skeptický voči pokroku ako jednostrannému smerovaniu k zdokonaľovaniu technických zručností a zvyšovaniu materiálneho blahobytu. Kritizuje tiež hlavný nástroj pokroku, vedu Tým, že študujeme človeka, stávame sa neschopnými spoznať ho, tvrdí a polemizuje tak s (už vtedy) prevládajúcim zameraním európskej civilizácie. V protiklade k rozumu vyzdvihuje úlohu vášne, počiatok nerovnosti vidí v súkromnom vlastníctve. Nerovnosť vzrastá a upevňuje sa súbežne s pokrokom ľudstva. Rousseauov výrok podľa ktorého „mravná nerovnosť, oprávnená len právom normatívnym, je opakom práva prirodzeného“ bol jednou myšlienkových rozbušiek Francúzskej revolúcie. Štylisticky vybrúsené dielko patrí k najvplyvnejším a najčastejšie citovaným filozofickým spisom všetkých čias. Každý kultúrny národ by mal mať preložené všetky diela zo zlatého fondu svetovej literatúry. O to zarážajúcejšie pôsobí, že toto dielo nebolo dosiaľ preložené do slovenčiny.

Francúzsky osvietenský filozof, hlásateľ slobody a rovnosti, no predovšetkým myšlienky návratu k prírode. Svojím najznámejším románom Emil alebo O výchove sa stal tvorcom modernej európskej pedagogiky. Rozvíja v ňom myšlienku prirodzenej výchovy, ktorou položil základ nového chápania dieťaťa a jeho výchovy založenej na slobode, rešpekte a úcte k nemu. Utopický výchovný román však obsahuje aj ďalšie myšlienky o človeku, kultúre a spoločnosti a predstavuje vyústenie autorových filozofických názorov na svet a cesty humanizácie človeka. Svojím filozoficko-pedagogickým dielom Rousseau ovplyvnil celú osvietenskú pedagogiku. Mnohé jeho myšlienky sú živé a aktuálne aj v súčasnosti.

Autor začal dielko písať v r. 1776 (ako 64 ročný), keď už vedel, že jeho koniec je blízko, s vedomím, že mu slabnú duševné aj fyzické sily, zrádza ho pamäť. Záujem vzbudilo až neskôr, univerzitní vzdelanci sa s ním začali zaoberať až začiatkom 20. storočia. Čítanie o starcovi, ktorý sa nadchýňa botanizovaním a spomína na dávne zážitky, niekedy aj spred päťdesiatich rokov, je dosiaľ pútavé, pretože autor píše ako súčasný spisovateľ - o sebe, pre seba. Práve táto otvorenosť, s akou sa odhaľuje čitateľovi, robí zo snivých prechádzok jedno z najpôvabnejších autorových diel.

Rozprava o původu a základech nerovnosti mezi lidmi (1755) tvoří spolu se Společenskou smlouvou (1762) jádro Rousseauovy politické teorie, která zásadním způsobem ovlivnila novověké politické myšlení a revoluce 18. století. Toto vydání přináší první úplný překlad Rozpravy o nerovnosti (včetně dosud česky neotištěných doprovodných textů) a po více než sedmdesáti letech i nový překlad Společenské smlouvy. Oba texty doplňuje bohatý komentář, který spisy zasazuje jak do kontextu autorova života a díla, tak do soudobého historického a politického kontextu, čímž umožňuje lépe pochopit originalitu Rousseauova myšlení a jeho význam pro současnost.

K dvoustému výročí autorova úmrtí vycházejí vedle úvodní studie V. Čecháka, vykládající a hodnotící autorovo dílo, tři základní autorovy práce, tj. Pojednání o původu a příčinách nerovnosti mezi lidmi, Rozprava o politické ekonomii a O společenské smlouvě neboli o základech státního práva.