Druhý zväzok Kruhového denníka obsahuje zápisky o literatúre, hudbe, filmoch, o cestách vonkajších aj vnútorných. Od januára 2016 do decembra 2017, od Bratislavy po Benátky, od Ajvaza po Žižeka. Denníkový žáner je pre autora prostriedkom, ako prostredníctvom každodenných dojmov, reflexií a myšlienok vytvoriť jedinečnú mozaiku vlastnej tváre aj kultúrneho celku.
V knihe Kruhový denník I. sa autor snaží textovo, chronologicky, denníkovou metódou zachytiť a zaznamenať kultúrnu vrstvu spoločnosti. Prečítané, zažité, odpočuté, aktuálne aj nadčasové, to všetko videné a zaznamenané z pozície subjektívneho pisateľa. Kruhový denník I. je záznamom súvislého prežívania kultúry, v ktorom hrá dôležitú úlohu kontinuita a dlhodobosť, aj s návratnosťou motívov, so zmenou pohľadu a vrstviacimi sa súvislosťami. Citáty, glosy, reflexie, úvahy, aforizmy vytvárajú veľkú mozaiku celku: jedného života a jednej kultúry.
Kniha Mimochodom je zbierkou samostatných textov venovaných rôznorodým témam, ktoré však zároveň spája optika marginálií alebo mimochodnosti. Jednotlivé reflexie využívajú metódu marginálií v oboch významoch slova: sú poznámkami na okraji každodenných javov a zároveň sa venujú tým zdanlivo menej významným, alebo možno len menej nápadným a zdôrazňovaným témam. Sú teda poznámkami k marginalizovaným témam a zároveň sú ško-lou pohľadu, ktorý sa učí rozpoznať v zdanlivom okraji zásadný priestor slobody, sebarealizá-cie a tvorivosti. Mimochodom znamená chodiť pomimo vychodených a predpokladaných ciest, okázalých tém, vopred stanovených významov. Marginálie sú tak prezentované ako priestor čitateľskej sebarealizácie a slobodnej diskusie, v ktorom sa pasívne čítanie mení na aktívne dopisovanie, prepisovanie a komentovanie textu a tým aj formovanie seba ako tvori-vého čitateľa.
Zbierka úvah a esejí Architektúra času vychádza z predpokladu, že ľudia sú bytosti obývajúce čas. Čas pritom nie je len neutrálnym médiom, jednoduchou linearitou odmeriavanou pravidelným chodom hodín, čas je materiálom, z ktorého je vybudované bytie individuálnych ľudských bytostí aj celých civilizácií. Autor na základe toho nanovo definuje tie najzákladnejšie pojmy ako dom, kniha, nábytok či cestovný poriadok a ukazuje ich ako základné architektonické prvky ľudských stavieb z času. Od týchto základných archetypálnych foriem osobného prežívania času prechádza k civilizačným tendenciám, akými je kolonizácia času alebo vytváranie ornamentálnych bludiskových štruktúr. Zámerom jednotlivých textov nie je vytvoriť ucelenú teoretickú koncepciu, ale ponúknuť čitateľovi nový pohľad na tie najvšednejšie a zdanlivo najsamozrejmejšie veci každodenného života, poukázať na ich spojitosť s bytostnou snahou ľudí podmaniť si čas, vymaniť ho zo sféry prírodného a božského a pretvoriť ho na komfortný interiér aj za cenu jeho degradácie.