Tento španielsky básnik získal Nobelovu cenu za literatúru v roku 1956 za svoju lyrickú poéziu, ktorá v španielskom jazyku predstavuje príklad vysokého ducha a umeleckej čistoty. Jeho dielo sa vyznačuje hlbokou citlivosťou a estetikou, ktorá rezonuje s čitateľmi hľadajúcimi krásu a duchovnú hĺbku vo veršoch. Autorove básne často skúmajú témy prírody, introspekcie a hľadanie transcendentného v každodennom živote, pričom si zachovávajú pozoruhodnú melodičnosť a obraznosť. Jeho literárny odkaz spočíva v majstrovskom ovládaní jazyka a v jeho schopnosti vyvolať silné emócie prostredníctvom starostlivo volených slov a metafor.
Jiménez uplaťnuje moderné postupy, starostlivo si volí básnický útvar a metrický půdorys, sleduje prísnu ekonómiu výrazových prostriedkov. Dospieva k lyrike vysokej účinnosti. Hlavný doraz položil na smyslové vnemy. V jeho tvorbe sa začína nenápadná, ale presvedčivá dekompozícia symbolizmu, narušení egocentrického hermetizmu metódou poetickej reflexie, pričom sa uplatňuje najmä básnikovo výtvarne cítenie, ktoré obohacuje obraznosť jeho poézie.