Joaquin Marco Poradie kníh (chronologicky)

Novela Plukovníkovi nemá kto napísať (1961) bola druhou vydanou knihou Gabriela Garcíu Márqueza. Kniha vznikla v období avantgardných východísk ranej autorovej tvorby, keď nadväzoval na tvorbu Franza Kafku, Williama Faulknera a ďalších svetových modernistov. Novela len náznakovo predstavuje rozprávačské postupy neskoršieho magického realizmu. Vyše sedemdesiatročný plukovník a jeho žena prežívajú starobu v upadajúcom, malom kolumbijskom mestečku v strašných životných podmienkach. Postupne predávajú rodinné dedičstvo, aby mali čo jesť a zúfalo očakávajú doručenie listu, ktorý ohlási začiatok vyplácania penzie. Symbolom vyše pätnásťročného čakania a nadľudskej výdrže i vzdoru strádajúceho jednotlivca sa stane kohút, ktorého rodičom zanechal záhadne stratený syn. Brilantná kompozícia príbehu dvojice jednoduchých ľudí, ktorí sa napriek každodenným útrapám nevzdávajú, patrí k prvým vrcholom spisovateľovej rozsiahlej prozaickej tvorby.

Marquezov román Sto rokov samoty, odmenený r. 1968 v Kolumbii cenou Chianciano, r. 1969 vo Francúzsku cenou za najlepšiu zahraničnú knihu a r. 1972 vo Venezuele cenou Romula Gallegosa, rozpráva o zrode, rozkvete a zániku mestečka Maconda, ako sa odzrkadľoval v osudoch Buendíovcov. Je to široko koncipovaná a očarujúca kronika života a smrti, tragikomický obraz ľudského údelu. Čas, ktorý v dramatických udalostiach prebieha naoko rýchlym, strhujúcim rytmom, akoby zastal; popri celkom všedných veciach a udalostiach odohrávajú sa tu príbehy nezvyčajné a fantastické, dávne mýty a legendy sú rovnako skutočné a pravdivé. Základný tón románu určujú odveké témy: láska a túžba, vojna a revolúcia, chudoba a bohatstvo, mladosť a staroba, rozmanitosť života a nekonečnosť smrti. Za vznešenými, smiešnymi i dojímavými príbehmi troch generácií Buendíovcov vidíme vlastne celé ľudstvo. Sto rokov samoty je dielo plné fantázie, plnokrvných postáv a nezabudnuteľných príbehov, dielo, ktoré je medzníkom v svetovej próze storočia. (záložka knihy)