Vasil Grossman bol ruský spisovateľ, ktorý sa preslávil svojimi dielami zachycujúcimi hrôzy druhej svetovej vojny a jej dopady na obyčajných ľudí. Jeho reportáže z frontu a romány, ktoré vznikli na základe jeho vojnových skúseností, sa vyznačujú drsnou realizáciou a hlbokým pochopením ľudského utrpenia. Grossmanove diela sú prenikavým svedectvom o zločinoch 20. storočia, ale zároveň oslavujú odolnosť ľudského ducha tvárou v tvár nepredstaviteľnej brutalite. Jeho písanie sa zameriava na morálne dilemy a hľadanie humanity v najtemnejších časoch.
Veľkolepá historická epopeja V. Grossmana - Život a osud je označovaná za najstrhujúcejšie a najpravdivejšie dielo o Veľkej vlasteneckej vojne, predovšetkým o Stalingradskej bitke, aké kedy vyšlo. Niektorí historici ho prirovnávajú k dielu L. N. Tolstého Vojna a mier. Román bol v čase svojho vzniku prísne zakázaný a nemohol byť uverejnený. Nadväzuje na dielo Posledná hranica. Priestorovým ohniskom románu je Stalingradská bitka. Svojráznym spôsobom sa k nej ako lúče zbiehajú príbehy množstva postáv z iných priestorových rovín, pričom oblúk siaha od nemeckého koncentračného tábora po sovietsky, od zákopu po generálny štáb, od frontu po zázemie. Ťarchu tohto boja vzal na seba ľud, ktorý neplatil krvou iba za priamy zápas s fašizmom, ale aj za Stalinove zločiny, za kruté omyly neschopných veliteľov.
KGB pri domovej prehliadke nezatklo Grossmana, ale zatklo jeho román. Grossman
požiadal listom priamo Chruščova, aby jeho knihe, v ktorej napísal len to, čo
pokladá za pravdu, vrátil slobodu. Cenzúra však Život a osud zakázala ako
dielo, ktoré by slúžilo nepriateľom sovietskeho štátu a komunizmu. Zakázala ho
predovšetkým pre analógie medzi dvoma totalitnými režimami, komunizmom a
nacizmom, pre narážky na paralelu medzi stalinskými masovými zločinmi (napr.
hladomor na Ukrajine roku 1933, ktorý si vyžiadal 7 miliónov obetí) a
vyvražďovaním Židov nacistami, pre paralely medzi sovietskymi pracovnými
tábormi a nacistickými koncentračnými lágrami. Tieto analógie medzi
hitlerovským a stalinským terorom, vyskytujúce sa v románe Život a osud, sú
ešte vo výraznejšej podobe prítomné v poslednom Grossmanovom diele Všetko
plynie. Vasilij Grossman sa nedožil vydania ani jedného z týchto dvoch diel.
Rukopis románu Život a osud, schovaný u priateľov, sa v 70-tych rokoch
podarilo na mikrofilmoch vyniesť na Západ. Román prvýkrát vyšiel po rusky roku
1980 vo Švajčiarsku. V Rusku potom až roku 1989. Na Slovensku vyšiel Život a
osud v preklade Igora Otčenáša roku 1990. Dielo: Ľud je nesmrteľný (1942,
slovenský preklad 1946), Stalingrad (1943, český preklad 1947), Stepan
Koľčugin (19371947, slovenský preklad 1952), Obrana Stalingradu (1944,
slovenský preklad 1946), Posledná hranica (1952, slovenský preklad 1958),
Život a osud (1980, slovenský preklad 1990, reedícia 2008). Fragmenty Čiernej
knihy vyšli roku 1946 v USA a v Rumunsku. Úplná, necenzurovaná verzia Čiernej
knihy vyšla v ruštine po otvorení archívov sovietskej štátnej bezpečnosti
(1989) roku 1993 v litovskom Vilniuse. Pod názvom Cesty a osudy vyšiel roku
1970 v českom preklade výber z Grossmanových poviedok a textov: V meste
Berdyčive (1934), Treblinské peklo (1945), Tiergarten (19531955), Cesta
(19601961) a ďalšie. V tom istom zväzku vyšla aj Grossmanova cestopisná črta o
Arménsku Pokoj vám! (1962, po česky Kámen Arménie). Súbor Grossmanových
reportáží z východného frontu A Writter at War: Vasily Grossman with the Red
Army 19411945, 2005, editori A. Beevor a L. Vinogradová, vyšiel roku 2007 v
českom preklade Spisovatel ve válce: Vasilij Grossman s Rudou armádou
19411945.
Rozsiahla historická epopeja označovaná za najstrhujúcejšie dielo o Veľkej vlasteneckej vojne a predovšetkým o Stalingradskej bitke, ktorej sa sám autor zúčastnil. Román mohol vyjsť až 27 rokov po svojom vzniku, pretože otvorene hovorí o zločineckom podiele Stalina na zdecimovaní dôstojníckehozboru a oslabení armády, ktorá pri Stalingrade i v iných bitkách 2. svetovej vojny mala v dôsledku chybných taktických rozhodnutí obrovské straty.
Rozsiahla historická epopeja označovaná za najstrhujúcejšie dielo o Veľkej vlasteneckej vojne a predovšetkým o Stalingradskej bitke, ktorej sa sám autor zúčastnil. Román mohol vyjsť až 27 rokov po svojom vzniku, pretože otvorene hovorí o zločineckom podiele Stalina na zdecimovaní dôstojníckehozboru a oslabení armády, ktorá pri Stalingrade i v iných bitkách 2. svetovej vojny mala v dôsledku chybných taktických rozhodnutí obrovské straty.
K vydání připravili Antony Beevor a Luba Vinogradova. Známý historik Antony Beevor se setkal s pozůstalostí sovětského publicisty a spisovatele Vasilije Grossmana během psaní své oceňované knihy Stalingrad - Osudové střetnutí 1942-1943. Cenný materiál ho pak inspiroval k uspořádání a vydání této knihy, která by za života spisovatele Grossmana rozhodně nemohla vyjít. Vasilij Grossmann vstoupil dobrovolně do Rudé armády v roce 1941 po napadení Sovětského svazu Hitlerem. Více než tři roky pracoval jako speciální zpravodaj pro armádní noviny Rudá hvězda. Během svého válečného působení se etabloval jako "hlavní hlasatel" z fronty. Jeho reportáže a hlášení plné krvavé reality a beznaděje však byly ve své době přísně cenzurovány. Tato kniha, doplněná spoustou nepublikovaných Grossmanových poznámek, postřehů a dobových popisů perfektně doplňuje renomované práce pojednávající o druhé světové válce. Vasilij Grossman jako vnímavý pozorovatel se smyslem pro důležité detaily podává čtenáři barevný a panoramatický pohled na tehdejší události. Jeho zprávy z bitvy u Stalingradu, bitvy u Kurska, z dobývaného Berlína nebo z návštěvy osvobozené Treblinky slouží jako modelový příklad válečné reportáže.
Známý historik Antony Beevor se setkal s pozůstalostí sovětského publicisty a spisovatele Vasilije Grossmana během psaní své oceňované knihy Stalingrad Osudové střetnutí 1942-1943. Cenný materiál ho pak inspiroval k uspořádání a vydání této knihy, která by za života spisovatele Grossmana rozhodně nemohla vyjít. Vasilij Grossmann vstoupil dobrovolně do Rudé armády v roce 1941 po napadení Sovětského svazu Hitlerem. Více než tři roky pracoval jako speciální zpravodaj pro armádní noviny Rudá hvězda. Během svého válečného působení se etabloval jako "hlavní hlasatel" z fronty. Jeho reportáže a hlášení plné krvavé reality a beznaděje však byly ve své době přísně cenzurovány. Tato kniha, doplněná spoustou nepublikovaných Grossmanových poznámek, postřehů a dobových popisů perfektně doplňuje renomované práce pojednávající o druhé světové válce. Vasilij Grossman jako vnímavý pozorovatel se smyslem pro důležité detaily podává čtenáři barevný a panoramatický pohled na tehdejší události. Jeho zprávy z bitvy u Stalingradu, bitvy u Kurska, z dobývaného Berlína nebo z návštěvy osvobozené Treblinky slouží jako modelový příklad válečné reportáže
"Vassily Grossman (1905 -1964) has become well-known in the last twenty years - above all for his novel Life and Fate. This has often been described as a Soviet (or anti-Soviet) War and Peace. Most readers, however, do not realize that it is only the second half of a dilogy. The first half, originally titled Stalingrad but published in 1952 under the title For a just cause, has received surprisingly little attention. Scholars and critics seem to have assumed that, since it was first published in Stalin's lifetime, it can only be considered empty propaganda. In reality, there is little difference between the two novels. The chapters in the earlier novel about the Shaposhnikov family are as tender, and sometimes humorous, as in the later novel. The chapters devoted to the long retreats of 1941 and the first half of 1942 are perhaps still more vivid than the battle scenes in the later novel"-- Provided by publisher
Velkolepá románová freska o stalingradské bitvě Za Volhou není země, kterou napsal Vasilij Grossman několik let po ukončení 2. světové války, si získala v sovětské válečné literatuře své pevné místo. Její bezprostřednost, humanistický patos, ale i autorovo poctivé úsilí proniknout do složitých zákonitostí, příčin, zdrojů individuálního i kolektivního jednání, jež vytváří dějiny a rozhoduje o osudech jednotlivců a národů, budou vždy znovu a znovu upoutávat pozornost čtenářů. Román Za Volhou není země zůstal torzem rozsáhlé epopeje. Nenajdeme zde vpravdě šolochovovské nebo tolstojovské psychologické vedení postav a spletitou propojenost historických událostí s jejich individuálními osudy v bohatě rozvětvených dějových liniích. Síla Grossmanovy knihy tkví jinde – především v opravdovosti a autentické pravdivosti, s níž autor vydává své hořké svědectví. Spočívá ve spisovatelově umění mozaikovitě, kamínek ke kamínku, skládat líčení válečných událostí, drobné postřehy, filozofická zamyšlení, desítky živě vykreslených postav a postaviček sovětských vojáků, jejich rodin v zázemí i ohroženém Stalingradu do monumentálního celku, do sugestivního obrazu jedné z největších bitev druhé světové války – bitvy u Stalingradu. (předsádka)
Bitvu o Stalingrad líčí autor tak, jak ji viděl z bunkru velitelů, ze zákopů obránců, z posic elitních střelců a samopalníků i s míst přechodu přes Volhu a pod. Na základě vlastních zkušeností vypráví nejen o hrůzách této největší bitvy, ale i o heroismu stalingradských obránců, kteří odolali největším náporům nepřítele a přešli nakonec sami do ofensivy. Vedle hlavních velitelů vykreslil autor také několik typů prostých vojáků.