Vojtech Mihálik Poradie kníh (chronologicky)

Milan Hamada, významný historik staršej literatúry a zároveň jeden z najintegrálnejších kritikov slovenskej literatúry 20. storočia, sa ujal neľahkej úlohy – zostaviť knižný výber z tvorby mimoriadne talentovaného, no značne kontroverzného básnika Vojtecha Mihálika (1926 – 2001), ktorý vstúpil do slovenskej literatúry po druhej svetovej vojne. Vyšiel z prostredia trnavského katolíckeho gymnázia, čo výrazným spôsobom ovplyvnilo autorovu ranú časopiseckú tvorbu i jeho básnický debut Anjeli (1947). Eruptívna zmyslová obrazotvornosť, jemné intelektuálne verše preniknuté modernou spiritualitou a nekonvenčná, expresívna básnická reč sú pre mladého Mihálika charakteristické. Hamada s veľkou dávkou empatie sleduje peripetie Mihálikovej tvorby v čase, keď bol ešte slobodným, intelektuálne moderným a svojbytným tvorcom, čo nepodľahol ani vtedajším dobovo módnym nadrealistickým tendenciám (básnikov kritický spor s upadajúcim nadrealizmom odráža i prvá ukážka v kapitole Z článkov a rozhovorov). Charakterizuje Mihálika aj ako autora modernej, autentickej sociálnej lyriky v zbierke Plebejská košeľa (1950), ktorú považuje (na rozdiel od dobovej kritiky) za „vrcholnú a jedinečnú zbierku slovenskej povojnovej poézie.“

Básnická skladba je oslavou slovenského kněze a básníka Jana Hollého a zároveň i zamyšlením nad jeho životem.

Dvanásťdielny románový seriál poľského spisovateľa Zbigniewa Nienackého o pánu Tragáčikovi si získal veľkú obľubu u čitateľov doma aj za hranicami a bol dokonca odmenený ako najpopulárnejšie dielopoľskej literatúry pre deti a mládež za posledných štyridsať rokov.Hlavný hrdina týchto románov - pán Tragáčik - je historik umenia a detektív amatér, bystrý a čestný človek so zmyslom pre humor. Priťahuje ho dobrodružstvo a má záľubu v odhalovaní rôznych záhad a pokusov o falšovanie či krádeže umeleckých diel. Pri tejto činnosti mu veľmi pomáha na pohľad čudesné, ale veľmi výkonné auto, podľa ktorého dostal svoju prezývku.V tejto knihe nájdete dva z najpútavejších Tragáčikových príbehov: Pán Tragáčik a templári a Strašidelný kaštieľ. V oboch musí náš hrdina rozlúštiť množstvo áhad, čeliť nepríjemným protivníkom, vyviaznuť z nebezpečných pascí. Dobrých pomocníkov nachádza v šikovných a všímavých deťoch, ktoré neraz zbadajú to, čo jemu uniklo. A tak spoločnými silami hľadajú dômyselne ukrytý poklad templárov a usilujú sa odhaliť tajomstvo starého kaštieľa, v ktorom sa dejú veľmi čudné veci.

Mihálikova poézia už od zbierky Účasť (1983) dôsledne pokračuje vo svojom obnovenom úsilí o pravdivé, a teda nevyhnutne aj kritické zobrazenie morálnej tváre našej súčasnej spoločnosti, t. j. najmä tých javov, ktoré hromadne hyzdia túto tvár.

Výbor z básní a esejů Vojtecha Mihálika - básně vybral, uspořádal a přeložil ze slovenštiny Karel Sýs ; publicistiku vybral, přeložil a doslov napsal Ludvík Patera.

Vojtech Mihálik dal čitateľovi spoznať mnoho z krásy i trpkosti lásky, zo vzťahu k ľudskému utrpeniu, vedel protestovať proti starým i novším ľudským biedam, ukazoval prstom na rušiteľov mieru, jednoducho ako človek z ľudu bez biblického gesta.

Vojtech Mihálik dal čitateľovi spoznať mnoho z krásy i trpkosti lásky, zo vzťahu k ľudskému utrpeniu, vedel protestovať proti starým i novším ľudským biedam, ukazoval prstom na rušiteľov mieru, jednoducho ako človek z ľudu bez biblického gesta.

V tomto výbere poézie známeho autora sú len také básne, v ktorých sa vedome dáva prednosť drsnej pravde obsahu výpovede pred jej krásnym aranžmám... Doslov: Ján Turan. Prvé vydanie.

Kniha poľskej autorky Z. Chądzyńskej "Stuha za lásku" bola r. 1976 odmenená 2. cenou v súťaži vydavateľstva Nazsa Księrgarnia vo Varšave. Autorka v nej opisuje pomerne vyrovnanú rodinu, v ktorej žije pätnásťročná Anna a jej mladšia sestra Kaška. V detstve odúčala matka Annu chytať veci ľavou rukou, z čoho jej ostala zajajkavosť. Matkinou potechou a miláčikom je mladšia Kaška. Anna sa čoraz väčšmi uzatvára do svojich problémov. Nepríjemná poznámka v škole na jej zajajkavosť ju tak rozruší, že sa rozhodne do školy viac nejsť. Doma sa nemá komu zveriť, jedinou jej dôverníčkou je rázna lekárka, s ktorou sa zoznámila kedysi na prázdninách. Tá ju pošle k odborníkovi foniatrovi. Po trpiteľskom a sebaľutujúcom období trvá niekoľko týždňov, kým začne Anna vnímať aj bolesti a starosti iných ľudí. Pomaly sa vracia do normálneho života, rozhodne sa vystúpiť zo svojej ulity, striasť sa márnomyseľnosti, liečiť sa, vrátiť sa do školy a dohoniť všetko, čo zameškala. Kniha ej napísaná s veľkým zmyslom pre charakterizáciu postáv, s psychologickým taktom a dôkladnou znalosťou túžob, bolestí a hľadaní mladých, ktorí si už začínajú klásť otázku, ako reagovať na život okolo seba nielen z hľadiska vlastných ambícií, ale aj z iných aspektov.

Ľúbostná poézia zaujíma v tvorbe národného umelca Vojtecha Mihálika významné miesto. Nie je to miesto odpočinku od väčších tém, jemu je ona sama jednou z tém najdôležitejších. Hovorí nám vážne veci o človeku, našom súčasníkovi, videnom z citlivej strany, kde sú i rany či jazvy, kdeje neraz obnažený až do najtajnejších slabín. Ľúbostné básne Vojtecha Mihálika sú ako obloky na dome, do ktorého sa radi vraciame. Pozerajme sa cez ne! Každý je iný.

Plebejská košeľa po prvý raz vyšla v roku 1950, teda v období, ktoré malo, ako každé literárne obdobie, nielen prehry, ale i víťazstvá. Oficiálna požiadavka,aby socialistická literatúra zobrazovala boj tried, sa stretla u Mihálika s autenticitou osobného zážitku. Nemusel si triedny pohľad nasvet osvojovať: mal ho v krvi a mohol ho spontánne vysloviť.

Zostavil, preložil a doslov napísal Vojtech Mihálik.

Preklady poézie od autorov: Sofokles, Aristofanes, Ovidius, Dobrovolski, Szymborska, Jeffers, Ferlinghetti

VOJTECH MIHÁLIK sa narodil 30. 3. 1926 v Dolnej Strede. Vyštudoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave. Pôsobil v rozličných funkciách, bol prvým tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov, predsedom Snemovne národov Federálneho zhromaždenia v Prahe a toho času pôsobí ako riaditeľ vydavateľstvaSlovenský spisovateľ. Vydal 14 básnických zbierok: Anjeli (1947), Plebejská košeľa (1950), Spievajúce srdce (19S2), Ozbrojená láska (1953), Neumriem na slame (1955), Archimedove kruhy (1960), Vzbúrený Jób (1960), Tŕpky (1963), Appassionata (1964), Útek za Orfeom (1965), Sonety pre tvoju samotu (1966), Čierna jeseň (1969), Trinásta komnata (1975) a Posledná prvá láska (1978). Z jeho veľkého prekladateľského diela najvýznamnejšie sú preklady Ovidia, Aristofana, Sofokla, Tuwima, Moliéra, Ferlinghettiho. Za prekladateľskú tvorbu bol niekoľko ráz vyznamenaný cenou Jána Hollého i medzinárodnými cenami. Za jeho básnickú a kultúrnopolitickú činnosť mu v roku 1966 udelili titul Zaslúžilý umelec a v roku 1978 titul Národný umelec. Tento výber je prierezom celou Mihálikovou básnickou tvorbou s výnimkou väčších básnických skladieb a štrnástej zbierky.

Niet básnickej zbierky národného umelca Vojtecha Mihálika, ktorá by nebola pre čitateľa prekvapením. Týka sa to aj pozoruhodnej knihy poézie Posledná prvá láska. Keď vyšla v roku 1978 po prvý raz, priniesla poéziu prezentujúcu básnika vari vo všetkých podobách - opäť ho sprítomnila ako analytika nemilosrdne odhaľujúceho temnejšie stránky ľudského života, ale predstavila ho aj ako umelca syntetizujúceho vyabstrahovanú životnú múdrosť. A opäť sme v nej našli príslovečnú mihálikovskú iróniu a sebairóniu, ktoré sa v rukách majstra už dávnejšie stali dokonalým nástrojom. Azda práve ony mu pomohli rozvinúť pravdivú výpoveď o citovom a myšlienkovom podhubí moderného človeka, o zložitosti partnerského vzťahu muža a ženy, o láske zbavenej pretvárky a falošných predstáv. Keď po vyše desaťročí znovu vychádza táto kniha plná brilantne napísaných básní, je to iba potvrdením, že oslovuje nielen svojho tradičného čitateľa, ale že nachádza adresáta aj medzi dnešnými mladými ľuďmi.

Kto bola Laura? Bola slobodná, alebo vydatá? Bola to skutočná žena, alebo básnická fikcia? Básne o nej nie sú príbehom Lauriným, ale aj Petrarcovým. Ľúbostný príbeh aj bez deja nadobúda vnútorné bohatstvo a obsah: slovo renesančného básnika je prosté a veľké. Sú to básne vyjadrujúce veľkú hĺbku citu k milovanej bytosti, ktorá je však pre Petrarcu nedosiahnuteľná a zároveň sú vrcholom ľúbostnej lyriky renesančného sveta. Hlboká vášeň a zanietenie pre lásku nekončia u neho ani po smrti milovanej Laury, práve naopak. ich intenzita sa stupňuje.

Ťažisko tvorivého procesu tu nestojí na jednom mieste, ale presúva sa do viacerých tematických a žánrových polôh: v Tŕpkach do polohy objektívnejšej a epizujúcej, v Appassionate do polohy subjektívnejšej a lyrickej. Ani v týchto polohách sa však nestáva Mihálik básnikom jednostranným, leboaj tu si jeho umelecký pohľad na svet uchováva významové rozpätie dialektického uchopovania vzťahu medzi ľudským subjektom a objektívnou realitou.

Autorský výber zo zbierok Anjeli, Plebejská košeľa, Ozbrojená láska, Neumriem na slame, Archimedove kruhy, Tŕpky, Útek za Orfeom, Sonety pre tvoju samotu, Láska elegická, Čierna jeseň a Trinásta komnata.

Trinásta zbierka obsahujúca celky Živly a diaľky a Príbehy z edície Klubu milovníkov poézie.

Mihálik sám, z vlastného rozhodnutia začal zostupovať k sebe, do svojho vnútra, znova začal zápasiť o seba a svoje istoty. Návrat k vlastným sociálnym koreňom, evokácia detstva a mládenectva, konfrontácia nahého človečenstva a spoločenských konvencií a pretvárok. knioha obsahuje zbierky Archimedove kruhy, Vzbúrený Jób, Tŕpky, Appassionata, Útek za Orfeom a Sonety pre tvoju samotu.

Výber Mihálikových článkov, rozhovorov a polemík.

Dvojzväzkové vydanie Básní je dosiaľ najširším výberom autorovej pôvodnej básnickej tvorby. Prvý zväzok reprezentuje zhruba roky 1945-1959 a opiera sa najmä o materiál z básnických zbierok Anjeli (1947), Plebejská košeľa (1950), Spievajúce srdce (1952), Ozbrojená láska (1953), Neumriem na slame (1955) a Archimedove kruhy (1960).

V spoločnom zväzku 1. vydanie (Tŕpok štvrté, Appassionaty a Sonetov tretie). 9000 výtlačkov v plátne a 2000 v koži.

Aristofanes zaujímal kritický pohľad na všedné, opakované stvárňovanie komických scén, ktoré sám odmietal. Hľadal námety, ktorými by sa od iných komikov líšil svojou originalitou a zároveň poukazoval na spoločenské problémy jeho doby. Dlhotrvajúca peloponézska vojna, ktorej zastaveniu nepomáhali ani snahy umiernených politikov o uzavretie dlhodobého mieru, nedala Aristofanovi pri jeho tvorbe pokoja. Negatívny postoj voči vojne sa snažil vnášať do svojich komédií a neschopnosť politikov dohodnúť sa na mieri a udržiavať ho mimoriadne originálnym spôsobom zobrazil vo svojej hre Lysistrata. Ukazuje v nej, že muži zrejme nedokážu žiť v mieri a bez vojny. Čo by ich teda mohlo donútiť uzavrieť mier a skončiť nekonečné obdobie stále sa roznecujúcich bojov? Aristofanes na to prišiel vo svojej komédii – no predsa ženy! Keď sa muži nedokážu dohodnúť a spoločne zložiť zbrane, začnú ženy rozmýšľať, ako by k tomu mužov donútili. Ony predsa majú rovnako silné zbrane ako muži. Ako svoje zbrane ženy použijú počas vojny na mužov, nám Aristofanes ukazuje vo svojej jedinečnej a veľmi obľúbenej Lysistrate. Publikáciu doplna štvrtá časť komplexnej štúdie Miloslava Okála Aristofanes a aténska demokracia, zaoberajúca sa výchovou, filozofiou a náboženstvom.

Výbor básní. Jeden z najznámejších beatnikov, ktorý vyštartoval svoju kariéru zo San Francisca...

Výbor z lyriky složený ze tří částí: Dokořán, Tiše a Pláňata.

Došlo k rozporu medzi jeho vierou a nevierou v Boha. 10 rokov tápal v tomto rozpore. Vyústením z tohto rozporu je táto básnická zbierka. Vyjadruje sa k náboženstvu, Bohu a postaveniu človeka v tejto spoločnosti. Svojho mŕtveho otca štylizuje do biblickej postavy Jóba,ktorý sa búri. Otec predstavujenáboženskú minulosť človeka,ktorý bol unesený v putách a nemá možnosť zmeniť svoj osud. Búri sa proti cerkevným dogmám, ktoré hlásali pokoru. V tom čase vznikla studená vojna.

Neumriem na slame, umriem ja na koni, a keď z koňa spadnem, šabľa mi zazvoní...