Vojtech Mihálik Poradie kníh

Koncom roku 1947 poslal mladý ambiciózny básnik Vojtech Mihálik, ktorý krátko predtým debutoval zbierkou spirituálnej poézie Anjeli (1947), redaktorovi vydavateľstva Verbum, básnikovi Jankovi Silanovi postupne dva listy a strojopis zbierky, ktorú zamýšľal vydať v edícii poézie Lux. Doklady o Silanovej reakcii sa nezachovali a po tzv. Víťaznom februári 1948 bol zo strany komunistickej štátnej moci na vydavateľstvo Verbum vyvíjaný enormný tlak, ktorý viedol napokon k jeho zániku. Zbierka nikdy nevyšla, ale zachoval sa strojopis unikátnej skladby Brána, ktorou Mihálik pokračoval v rozvíjaní „anjelskej“ tematiky. Skladba je unikátna z hľadiska kompozície, pretože autor integroval do korpusu tejto poémy svoje pôvodne samostatné básne, z ktorých mnohé neskôr našli uplatnenie v jeho neskorších zbierkach. Skladba Brána dopĺňa ďalšie „biele miesto“ v tvorbe V. Mihálika.

Milan Hamada, významný historik staršej literatúry a zároveň jeden z najintegrálnejších kritikov slovenskej literatúry 20. storočia, sa ujal neľahkej úlohy – zostaviť knižný výber z tvorby mimoriadne talentovaného, no značne kontroverzného básnika Vojtecha Mihálika (1926 – 2001), ktorý vstúpil do slovenskej literatúry po druhej svetovej vojne. Vyšiel z prostredia trnavského katolíckeho gymnázia, čo výrazným spôsobom ovplyvnilo autorovu ranú časopiseckú tvorbu i jeho básnický debut Anjeli (1947). Eruptívna zmyslová obrazotvornosť, jemné intelektuálne verše preniknuté modernou spiritualitou a nekonvenčná, expresívna básnická reč sú pre mladého Mihálika charakteristické. Hamada s veľkou dávkou empatie sleduje peripetie Mihálikovej tvorby v čase, keď bol ešte slobodným, intelektuálne moderným a svojbytným tvorcom, čo nepodľahol ani vtedajším dobovo módnym nadrealistickým tendenciám (básnikov kritický spor s upadajúcim nadrealizmom odráža i prvá ukážka v kapitole Z článkov a rozhovorov). Charakterizuje Mihálika aj ako autora modernej, autentickej sociálnej lyriky v zbierke Plebejská košeľa (1950), ktorú považuje (na rozdiel od dobovej kritiky) za „vrcholnú a jedinečnú zbierku slovenskej povojnovej poézie.“

Básnická skladba je oslavou slovenského kněze a básníka Jana Hollého a zároveň i zamyšlením nad jeho životem.

TENTO SVAZEK OBSAHUJE DÍLA VYDANÁ SAMOSTATNĚ: Pán Tragáčik a templári (orig. 1966) a Pán Tragáčik a strašidelný kaštieľ (orig. 1969). Hlavnou postavou je historik umenia a amatérsky detektív Tragáčik, čestný človek so zmyslom pre humor. V oboch príbehoch musi náš hrdina rozluštit mnoho záhad, čeliť nepříjemným protivnikom, vyviaznuť z nebezpečných pásci. Dobrých pomocnikov nachádza v šikovných a všímavých detoch, které neraz zbadajú to, čo jemu uniklo. A tak spoločnými silami hladaju dómyselne ukrytý poklad templárov a usilujú sa odhalit tajomstvo starého kaštiela.

Mihálikova poézia už od zbierky Účasť (1983) dôsledne pokračuje vo svojom obnovenom úsilí o pravdivé, a teda nevyhnutne aj kritické zobrazenie morálnej tváre našej súčasnej spoločnosti, t. j. najmä tých javov, ktoré hromadne hyzdia túto tvár.