Milan Šimečka Knihy

Listy sú autentickými dokumentmi z vyšetrovacej väzby v pražskej Ruzyni, kde Milan Šimečka strávil jeden rok. Majú nielen dokumentárnu a faktografickú hodnotu, ale zároveň sú literárnym dielom, v ktorom sa autor zamyslel nad mnohými témami, ku ktorým sa v zhone bežného dňa nedostaneme. Popisujú mikrosvet človeka, ktorému sa životný priestor zmenšil na pár metrov štvorcových. Popisujú svet smútku i drobných a hlbokých radostí i svet vnútornej slobody, ktorá nedovolí človeku ohnúť chrbát a podľahnúť. Listy boli takmer vždy adresované viacerým osobám – manželke, dvom synom i blízkym priateľom – aj preto sú písané v češtine i slovenčine. K jednotlivým listom sú spracované komentáre a poznámky, aby sa čitatelia vedeli ľahšie orientovať v postavách, dejoch, okolnostiach. Pripravili Jolana Kusá a Raisa Kopsová.

Spoločná kniha priateľov - Miroslava Kusého a Milana Šimečku, v ktorej sa pokúsili o analýzu socializmu a priblíženie atmosféry doby, v ktorej žili. Knihu začali písať koncom 70. rokov, kedy boli už obaja zamestnaní ako robotníci. Dali si záväzok napísať po jednej kapitole za mesiac a následne ich „verejne“ prečítať na pravidelných spoločných večierkoch, kde ich prvými čitateľmi a kritikmi boli blízki priatelia a rodina a práve preto je z textov cítiť aj istý humor. Napriek tomu, že sa obaja autori od seba vzdialili žánrovo a písali vo svojom rodnom jazyku, obsah pôsobí celistvo a vydáva jednoznačné stanovisko, že reálny socializmus bol ako teória nekonzistentný a ako režim neudržateľný. Kniha dostala pomenovanie podľa výstižnej eseje - metaforickej sociologickej štúdie Miroslava Kusého „Veľký Brat a Veľká Sestra“.

Koniec nehybnosti je súbor úvah vo forme občasných denníkových zápiskov od Silvestra 1987 do konca februára 1989. V tom istom roku vyšla kniha aj v samizdate. Milanovi Šimečkovi bolo už v tom čase jasné, že veľké dejiny sa dali na pochod. Svojimi glosami podal výrečné svedectvo o atmosfére prednovembrového roku 1988 a zachytil pozvoľný pád normalizačného režimu a zdanlivo nehybnú atmosféru v spoločnosti. V diele formuluje jasnú predstavu pluralitnej spoločnosti ako jedinej možnej cesty k demokracii.

Text knihy Obnovenie poriadku vznikal v rokoch 1975-77 a je brilantnou analýzou normalizačného režimu, ktorý v Československu po uvoľnených šesťdesiatych rokoch znovu nastolil „poriadok“. Milan Šimečka vychádzal z premisy, že zdanlivé obnovenie poriadku sa uskutočnilo za cenu duchovnej a mravnej krízy spoločnosti, ktorú tak fakticky deštruovalo. Súčasťou tohto procesu bol systematický nátlak na ľudí a z neho klíčiaci strach z existenčného ohrozenia, ale aj ľahostajnosť, chamtivosť, zrada a konformizmus.

Kniha vznikala v období normalizačnej šede v rokoch 1983 – 84 a zaradila sa medzi zásadné texty československého disentu. Ide o súbor meditatívnych fejtónov, v ktorých prestáva platiť „veľká dejinnosť“. Milan Šimečka hovorí o zmysle „malej dejinnosti“, o zmysle ľudského života ako východiska, z ktorého vyviera, rodí sa a utváratá veľká. Stratégia kruhovej obrany je stále jednou z možností, ako chrániť naše sny a životy. Nenechať sa zomlieť, spojiť sa okolo toho, čo je pre dôstojnosť ľudského života nutné ubrániť.

'Die Diktatoren hinterlassen einen leergefressenen Laden, zerrüttete Moralvorstellungen, eine hohe Kriminalitätsrate und eine durch Lüge verdeckte Wirklichkeit. Die Freiheit kommt gewöhnlich sehr abgerissen daher und hält nicht allzu viel in ihren Händen. Nur diejenigen begrüßen sie, die ihren Wert kennen, die anderen wundern sich schon nach kurzer Zeit, dass sie so beschwerlich, anspruchsvoll und unbequem ist.' (Auszug aus dem Text) Der Band versammelt in Tagebuchform politische und psychologische Analysen und Gedanken des tschechoslowakischen Schriftstellers Milan Simecka (1930-1990). Die Texte entstanden im Laufe des Jahres 1988 und registrieren den allmählichen Niedergang des alten Regimes. 'Das Ende der Unbeweglichkeit' ist ein verblüffend weitsichtiges Buch, dessen Kernthese von der letztendlichen Unhaltbarkeit totalitärer Verhältnisse in Ostmitteleuropa sich ein Jahr später auf so nachhaltige Weise bewahrheiten sollte. Feinfühlig und mit kritischer Distanz deckt Simecka den Zustand der Herrschenden und die Apathie der Beherrschten auf, die durch den Verrat von '68 auf gespenstige Weise miteinander verbunden sind. Aus unmittelbarer Nähe zeichnet er ein Bild der Charta 77, porträtiert tschechische und slowakische Schriftsteller und Denker wie Václav Havel, Ludvík Vaculík und Dominik Tatarka. Breiten Raum in seinen Überlegungen nimmt auch die Entwicklung in der Sowjetunion unter Gorbatschow ein.