Boris Vian Knihy

Pena dní (1947), nevšedný príbeh s radom vtipných až pitoreskných peripetií, korenený oslňujúci autorovou fantáziou a odľahčený od začiatku do konca svojráznym humorom od ľahkej irónie po sžíravý sarkazmus, vyniká originalitou jazyka, ktorý neznáša otřelost, nudu a faloš. Jeseň v Pekingu (1947) označil iný velikán francúzskej modernej literatúry Raymond Queneau, ktorý vtedy neznámeho Viana navrhol za transcendentálneho Satrapi Kolégia patafyziky, ako veľký nedocenený román. V prvom pláne ho možno čítať ako príbeh tragickej lásky. Vianova nevyčerpateľná a vždy prekvapivá výbušná fantázie však vytvorila mnohovrstvový príbeh s mnohými Sršňa a symboly (symbol Boha či Osudu, symbol samovraždy, života a smrti), bizarné logikou a humorom založeným prevažne na jazyku. Vian, akoby pre svoju zábavu, zhromaždil na púšti podivnú, rôznorodú spoločnosť a nastolil medzi ňou vzťahy, vychádzajúce z rafinovane parodovaný analýzy. V poetické rovine demonštruje svojvôli ľudského osudu: svet, kde sa môže stať všetko, a hlavne čokoľvek.

Román Jeseň v Pekingu je o tom, ako uprostred púšte Angel zúfalo miluje Skalku a Skalka je pohltená milovaním s Anetom. Tiež o tom, na koľ kých husiach stojí modlitba a ako sa pustovník uprostred púšte nezaobíde bez ružovej černošky. Dozvieme sa, prečo sa neoddá liečiť stoličku a prečo sú archeologickými nálezmi zásadne len črepiny. Naučíme sa tiež, ako sa uprostred púšte stavia železnica aj lietadlo, čo sú to ňavky a čo nie sú glény. Je teda prečo čítať. Uprostred púšte. Vianova kreativita je úzko spojená s jeho vedomím absurdity sveta. Neúprosné zákonitos ti sveta ponajprv básnicky eufemizuje a preko náva odviazanou fantáziou, postupne však svoje postavy konfrontuje s krutou logikou života. Tak sa roztopašné rozprávanie, v ktorom je všetko oslobodzujúco možné, mení na znepokojujúcu grotesku o tom, ako zlyhávajú všetky nádeje na šťastie, či už ich človek vkladá do techniky, vedy, viery alebo iného človeka.

Najkrajšie kniha o láske – aj tak sa svojho času hovorilo o vrcholnom diele francúzskeho multiumelca Borisa Viana. O radosti zo života, veľkej láske i nemožnosti byť navždy šťastným. Kniha vydali organizátori festivalu Bažant Pohoda ako svoju vysnívanú publikáciu.

Psychoanalytik Morho prichádza do vidieckeho ústrania pri mori skúmať nevedomie obyvateľov a napĺňať tak vlastné prázdne vnútro. Jeho zvedavosť zaskočia a ohúria udalosti a ľudia okolo neho: lietajúce trojičky Abel, Bábel a Kábeľ, ktoré vzdorujú matkinej vlastníckej láske, farárov kult exkluzívneho Boha a boxerské zápasy s diablom v podobe kostolníka, trh so starými ľuďmi predávanými ako hračka pre deti, rafinovaný sexuálny život dedinského kováča, kovového robota a Klementíny, hovoriace mačky, ... Poézia detstva a prírody, čistota srdca a nespútaná obrazotvornosť trojice malých chlapcov stoja vo Vianovom románe v protiklade k obludnosti a surovosti sveta dospelých, ktorý sa pokúša slabých a bezbranných obrazne i reálne držať v klietke. Vian, milovník a vyznávač slobody, otvára obzory a unáša – umožňuje hrať sa a lietať, snívať s otvorenými očami, aj keď nám jeho vymyslený groteskný svet miestami bolestne trhá srdce a nepriamo pripomína svet, v ktorom žijeme.

Autor patrí k najzaujímavejším a najčítanejším francúzskym autorom 20. storočia. Román Červená tráva u nás zatiaľ nevyšiel a Vian ako originálny dedič jarryovskej patafyziky a surrealistov v ňom vytvára pomocou fantázie, poézie a humoru svojbytný a pre čitateľa príťažlivý románový svet, ktorý nepriamo odkazuje na súčasnú spoločnosť a poslednú fázu euroamerickej civilizácie. Uťahuje si od náboženského a spoločenského pokrytectva a chameleónstva cez výchovu, ktorá citovo mrzačí a po sebecké až sadistické postoje k blížnym, od presvedčenia, že všetko sa dá kúpiť, cez bezuzdnú chamtivosť až po duševnú a citovú vyprázdnenosť a duchovné umŕtvenie.

Nedokončený román, který lze pro jeho ironický tón i zřetelnou parodičnost k americké drsné škole řadit k těm dílům, jež Boris Vian napsal pod pseudonymem Vernon Sullivan. 15. prosince 1950 dostává Boris Vian nápad na "román černé řady". Napíše synopsi, čtyři kapitoly a projekt opustí. Po více nežli šedesáti letech dali dědicové Borise Viana volnou ruku literárnímu spolku L'Oulipo, aby dopsal pokračování. Román čítá celkem šestnáct kapitol, z nichž první čtyři, nezměněny, jsou Vianovy. Nedílnou součástí knihy jsou "učené vysvětlivky", které jsou již plně dílem spolku L'Oulipo a v nichž se jednotliví autoři vyřádí v brilantním intelektuálním humoru, kdy se pokoušejí vysvětlit nevysvětlitelné, nebo naopak složitě popisují zcela triviální pitomost. Nakladatelská anotace. Kráceno.

Sbírka povídek Podšité chvilky uzavírá česká vydání povídek Borise Viana. Tento výbor se skládá ze tří částí: první tvoří povídky ze samostatného souboru nazvaného Podšité chvilky (psaných v letech 1948–1949), druhou jeden z prvních Vianových pokusů, Pohádka pro průměrné lidi (1943), napsaná pro jeho budoucí ženu Ursulu Kubler. Třetí součástí tohoto výboru jsou Pornografické spisy (psaných v letech 1946–1956), jejichž téma usměrňuje všudepřítomný Vianův humor do patřičných mezí. Sem patří Vianova přednáška o pornografické literatuře a povídka Drankula.

Původně Boris Vian zamýšlel sepsat seriózního turistického průvodce. V roce 1950 ale text přepracoval, dodal mu literární pečeť svého humoru a fantazie a turisty takříkajíc hodil přes palubu. Výsledná kniha je svědectvím o úžasném uměleckém a intelektuálním životě této pařížské čtvrti v padesátých letech a jako ona je stejně vtipný, jiskřivý a plný fantazie. V dnes již legendárních jazzových sklepech a kavárnách se po válce scházeli hudebníci, malíři, spisovatelé a filozofové, z nichž se mnozí stali legendami druhé poloviny dvacátého století.... celý text