Boris Vian Poradie kníh

Autor patrí k najzaujímavejším a najčítanejším francúzskym autorom 20. storočia. Román Červená tráva u nás zatiaľ nevyšiel a Vian ako originálny dedič jarryovskej patafyziky a surrealistov v ňom vytvára pomocou fantázie, poézie a humoru svojbytný a pre čitateľa príťažlivý románový svet, ktorý nepriamo odkazuje na súčasnú spoločnosť a poslednú fázu euroamerickej civilizácie. Uťahuje si od náboženského a spoločenského pokrytectva a chameleónstva cez výchovu, ktorá citovo mrzačí a po sebecké až sadistické postoje k blížnym, od presvedčenia, že všetko sa dá kúpiť, cez bezuzdnú chamtivosť až po duševnú a citovú vyprázdnenosť a duchovné umŕtvenie.

Najkrajšie kniha o láske – aj tak sa svojho času hovorilo o vrcholnom diele francúzskeho multiumelca Borisa Viana. O radosti zo života, veľkej láske i nemožnosti byť navždy šťastným. Kniha vydali organizátori festivalu Bažant Pohoda ako svoju vysnívanú publikáciu.

Psychoanalytik Morho prichádza do vidieckeho ústrania pri mori skúmať nevedomie obyvateľov a napĺňať tak vlastné prázdne vnútro. Jeho zvedavosť zaskočia a ohúria udalosti a ľudia okolo neho: lietajúce trojičky Abel, Bábel a Kábeľ, ktoré vzdorujú matkinej vlastníckej láske, farárov kult exkluzívneho Boha a boxerské zápasy s diablom v podobe kostolníka, trh so starými ľuďmi predávanými ako hračka pre deti, rafinovaný sexuálny život dedinského kováča, kovového robota a Klementíny, hovoriace mačky, ... Poézia detstva a prírody, čistota srdca a nespútaná obrazotvornosť trojice malých chlapcov stoja vo Vianovom románe v protiklade k obludnosti a surovosti sveta dospelých, ktorý sa pokúša slabých a bezbranných obrazne i reálne držať v klietke. Vian, milovník a vyznávač slobody, otvára obzory a unáša – umožňuje hrať sa a lietať, snívať s otvorenými očami, aj keď nám jeho vymyslený groteskný svet miestami bolestne trhá srdce a nepriamo pripomína svet, v ktorom žijeme.

Román Jeseň v Pekingu je o tom, ako uprostred púšte Angel zúfalo miluje Skalku a Skalka je pohltená milovaním s Anetom. Tiež o tom, na koľ kých husiach stojí modlitba a ako sa pustovník uprostred púšte nezaobíde bez ružovej černošky. Dozvieme sa, prečo sa neoddá liečiť stoličku a prečo sú archeologickými nálezmi zásadne len črepiny. Naučíme sa tiež, ako sa uprostred púšte stavia železnica aj lietadlo, čo sú to ňavky a čo nie sú glény. Je teda prečo čítať. Uprostred púšte. Vianova kreativita je úzko spojená s jeho vedomím absurdity sveta. Neúprosné zákonitos ti sveta ponajprv básnicky eufemizuje a preko náva odviazanou fantáziou, postupne však svoje postavy konfrontuje s krutou logikou života. Tak sa roztopašné rozprávanie, v ktorom je všetko oslobodzujúco možné, mení na znepokojujúcu grotesku o tom, ako zlyhávajú všetky nádeje na šťastie, či už ich človek vkladá do techniky, vedy, viery alebo iného človeka.

Pena dní (1947), nevšedný príbeh s radom vtipných až pitoreskných peripetií, korenený oslňujúci autorovou fantáziou a odľahčený od začiatku do konca svojráznym humorom od ľahkej irónie po sžíravý sarkazmus, vyniká originalitou jazyka, ktorý neznáša otřelost, nudu a faloš. Jeseň v Pekingu (1947) označil iný velikán francúzskej modernej literatúry Raymond Queneau, ktorý vtedy neznámeho Viana navrhol za transcendentálneho Satrapi Kolégia patafyziky, ako veľký nedocenený román. V prvom pláne ho možno čítať ako príbeh tragickej lásky. Vianova nevyčerpateľná a vždy prekvapivá výbušná fantázie však vytvorila mnohovrstvový príbeh s mnohými Sršňa a symboly (symbol Boha či Osudu, symbol samovraždy, života a smrti), bizarné logikou a humorom založeným prevažne na jazyku. Vian, akoby pre svoju zábavu, zhromaždil na púšti podivnú, rôznorodú spoločnosť a nastolil medzi ňou vzťahy, vychádzajúce z rafinovane parodovaný analýzy. V poetické rovine demonštruje svojvôli ľudského osudu: svet, kde sa môže stať všetko, a hlavne čokoľvek.