Věra Houbová Poradie kníh

Na prahu druhej svetovej vojny v Európe zatienenej mrakom fašizmu utekajú z Nemecka pred prenasledovaním pokrokoví intelektuáli, spisovatelia, politici i prostí ľudia, čo sa „prehrešili“ neárisjkým pôvodom. Musia sa spoliehať iba sami na seba, na vlastný dôvtip, odvahu, vynachádzavosť - a nadobrých priateľov, ktorí sa napokon predsa len nájdu. Takýto osud má aj mladý Ludwig Kern, nútený ujsť z Nemecka pre zmiešaný pôvod. Na ceste stretne všetko dobré i zlé - vidí smrť, zažije zradu, podlosť, stretne lásku, spozná oddanosť, vernosť a nezištnosť. Naučí sa veriť sebe, byť vytrvalý a predovšetkým stretne priateľov, ktorých obraz v ňom pretrvá naveky.

Paul Pospischiel, tätig in einem Dortmunder Kraftwerk, lebt zufrieden mit Frau und Tochter zusammen. Eines Tages erreicht ihn ein Brief seiner Mutter aus dem Bayrischen Wald, der einen schwerwiegenden Konflikt auslöst. Sie hat den Mann entdeckt, der vor Jahrzehnten den Vater von Pospischiel ins KZ brachte. Die Mutter verlangt Rechenschaft von diesem Mann und Pospischiel soll ihn zur Rede stellen. Aber als er Sonderurlaub beantragt, bekommt er diesen nicht genehmigt. Und niemand will oder kann ihm helfen, auch der Betriebsrat nicht. So fährt Pospischiel auf eigene Verantwortung. Als er nach Dortmund zurückkehrt, findet er die Kündigung vor. Doch nicht nur das führt dazu, dass Pospischiel an seinem bisherigen Leben zu zweifeln beginnt. „Der freiheitliche Raum des Menschen, so verstehe ich Max von der Grüns Roman, beginnt nicht um 17 Uhr und endet nicht morgens um sieben. Die Arbeit selbst muss frei sein – und man antworte nicht, jeder könne sich seine Arbeit suchen wo er wolle; dies ist, beim Stande gegenwärtiger Planung und notwendiger Umschulung, pure Illusion. Eine ziemlich trübe Erkenntnis. Leider. Und ein guter Roman.“ Heinz Ludwig Arnold, Frankfurter Rundschau

»Wie in Zweiundzwanzig Zentimeter Zärtlichkeit ,« so sagt Johannes Mario Simmel, »liegen in Die Erde bleibt noch lange jung vor dem Leser viele - natürlich sehr persönliche - Momentaufnahmen aus vergangenen Zeiten, so wie ich, der Reporter, sie gesehen und festgehalten habe. Es sind Geschichten, bei denen es um Recht und Unrecht, Hunger und Überfluß, Krieg und Frieden geht, um lustige und traurige, empörende und das Herz erhebende Ereignisse, um Revolutionen, um Menschen, die Menschen töten, und um Menschen, die Menschen helfen, um mächtige Politiker und um kranke Kinder, die beinahe elendiglich verreckt wären. Ganz gewiß sind alle diese Storys nicht weltbewegend. Aber ich denke mir immer: In den kleinen Geschichten der kleinen Leute spiegelt sich der Geist der Zeiten klarer wider als in den großen Geschichten der heroischen Helden-Helden. Und darüber sind wir sicherlich alle einig: Die heroischen Helden-Helden-Geschichten waren doch immer die schlimmsten. Gott schenke uns Frieden.«

Abú Simbel- magické slovo a najsmelší archeologický projekt všetkých čias. Ak chce svet zachrániť chrámový komplex z čias Ramzesa II. pred vodami Asuánskej priehrady, najprv ho treba rozpíliť na kusy a na inom mieste znovu postaviť. Hrdinovia románu pritom náhodne narazia na kliatbu , ktorá tisíce rokov driemala pod vrstvami piesku v nubijskej púšti : hieroglyfický text vyrytý na spodnej strane zeleného skarabea posobí až do dnešných čias.

Román Iskra života z roku 1952, ktorý vychádza prvý raz v slovenskom preklade, patrí k Remarquovým najsilnejším protivojnovým dielam a jeho humanistické posolstvo je mimoriadne aktuálne aj v dnešnom konfliktmi zmietanom svete. Román zachytáva príbehy väzňov a ich strážcov vo fiktívnom koncentračnom tábore Mellern, presnejšie v jeho časti zvanej Malý tábor, kam premiestňovali tých, čo už neboli schopní pracovať. Skupina dvanástich „veteránov“ tam dožíva v neľudských podmienkach, pri živote ich drží už len iskierka nádeje, že toto peklo sa čoskoro skončí. Je jar 1945 a opakované bombardovanie neďalekého mesta svedčí o tom, že front je už blízko a s ním aj možné oslobodenie...

O činoch a životoch veľkých cisárovien vieme veľa, no o ich detstve a mladosti takmer nič. Akú výchovu získali tieto ženy, ktoré neskôr formovali svetovú ríšu? Aké mali privilégiá, ktorým pravidlám sa museli podrobiť, ako často vídali rodičov? Mária Terézia žila v neskorom baroku, Alžbeta v búrlivých rokoch 19. storočia a Zita bola prvou a zároveň poslednou habsburskou cisárovnou 20. storočia. Jedno však mali spoločné: Žiadna nebola predurčená stať sa cisárovnou.

Simmelov románový príbeh o žene - veľkej herečke a nešťastnej matke - v toľkokrát vysnívanom a toľkokrát preklínanom svete veľkého showbiznisu, lesku a bohatstva.

Od stredoveku až po sarajevský atentát siaha kronika násilnej smrti v známom európskom panovníckom rode Habsburgovcov. Keby sme podrobne skúmali celé dejiny tejto široko rozvetvenej rodiny, zrejme by sme objavili ešte väčšie množstvo vražedných plánov. Väčšinu z nich zmarili včasné varovania. Už Albrechta I., druhého Habsburga na nemeckom kráľovskom tróne, zabil vlastný synovec Ján, pretože mal pocit, že ho ukrátili o dedičstvo po otcovi. Dona Juana d´Austria, slávneho víťaza nad Turkami pri Lepante, odstránil nevlastný brat: pravdepodobne na to použil zákerný jed. Všetko nasvedčuje tomu, že rakúsky korunný princ Rudolf spáchal samovraždu, ale najprv zastrelil svoju milenku Mary Vetserovú, ktorá vo svojej romantickej naivite s ním ochotne vykročila v ústrety smrti. Cisárovnú Alžbetu, slávnu Sisi, prebodol taliansky anarchista Lucheni omylom, lebo mu neskrížila cestu iná prominentná osobnosť, aby dal svetu na známosť svoje anarchistické idey. Následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda a jeho manželku Žofiu Chotkovú zavraždili v Sarajeve roku 1914 úmyselne. Tieto dve vraždy znamenali začiatok prvej svetovej vojny...

Eugénia, francúzska cisárovná (1826-1920). Preberala čoraz pevnejšie do rúk opraty krajiny, ktorá nerozhodne kolísala medzi autokraciou a demokraciou. V konečnom dôsledku niesla zodpovednosť za koniec druhého cisárstva: roku 1870 sa prihovárala za vojnu s Pruskom, ktorá sa skončila zdrvujúcou porážkou Francúzov pri Sedane. Po kapitulácii a vyhlásení tretej republiky Eugénia utiekla do Anglicka. Autor vykresľuje fascinujúci obraz nešťastnej, rozporuplnej panovníčky, ktorej politické ambície stroskotali.