Mila Haugová Poradie kníh

Koncept knihy Isola Sacra nadväzuje na básnicko-výtvarný cyklus Paradiso (Ricordare) (2017) tej istej autorskej dvojice – Mila Haugová, Ján Kudlička. Príhovor k partnerovi, ktorý tvorí aj tu základnú kompozičnú niť, tematizuje medzičas pred nutnosťou „prekročiť more“ – „na druhú stranu“. Nový cyklus básní sa motivicky opiera o motív mora, zalievajúceho prah domu a postupne celý dom. Pohyb dvojice po morskom dne smerujúcej k "pra-svetlu" variuje Haugovej estetiku miznutia z predchádzajúcej zbierky. Poetka vrství strach zo „záhadného času temného hrozivého oceánu ktorého hranice // pozná len Boh“ s dôverou v záchranu, v obraznosti sa opierajúcu o príbeh Noemovej archy či „malého dievčatka v košíku“ vytiahnutého na bezpečný breh. Haugovej odvahu nazerať na hranice ľudského bytia spája sila existenciálnej výpovede a zároveň prenikavého básnického jazyka.

Dokonalé zviera(nie) je dielom dokonalým, pre každého milovníka krásnych kníh a poézie hĺbok a výšok života. Opus magnum najvýznamnejšej poetky dnešného Slovenska prináša ojedinelú víziu sveta ako svet rozhovorov s blízkymi. Zhovára sa prostredníctvom imaginácie, ktorá spája okamih tu a teraz so spomienkou, niekedy akoby až na počiatok sveta. Autorkin hlas vedomia hovorí iba to podstatné. Zdieľa s nami radosť i zvieranie úzkosti z videnia Stvorenia, s vnútorným zrakom na pomedzí sveta viditeľného a neviditeľného. Sveta napohľad vonkajšieho, ktorý sa mení na vnútorný, intímny, mágiou poézie. Poézie, ktorá nám vždy dodá silu žiť a prežiť, aj v najtuhšom zovretí života.

V zbierke poézie, ktorá je členená do troch oddielov a menších cyklov, dominuje archetyp zimy a estetika miznutia. Bohaté zastúpenie rastlinno-zvieracích motívov v súčinnosti s ľudským je pokusom o opakované uchopenie bytia v jeho celosti, presiahnutie k vesmírnej duši, ktorá zahŕňa i postupnezanikajúce individuálne bytie. Návrat k Sapfó je návratom k čistým zdrojom poézie, k prameňu krásy a večnosti. Približovanie sa Boha (smrti) a súbežné nerezignované zintenzívňovanie života ako silnenie dovnútra predstavuje dva základné pohyby diania knihy. Tie však nepôsobia protikladne, ale splývavo; finálnym gestom je odovzdanosť voči tomu, čo prichádza.

Zeitgenössische Lyrik von einer der führenden Autorinnen der Slowakei: Die neueste Übersetzung von Mila Haugovás Texten ins Deutsche durch Slávka Rude-Porubská präsentiert eine Auswahl aus ihren drei jüngsten Gedichtsammlungen. Die Leser sind eingeladen, in den Texten sich selbst zu suchen (und zu finden), den Anderen und Einander zu suchen, in strahlender Vollkommenheit der mystischen Lektüremomente. In den Gedichten die Zugehörigkeit zur belebten und unbelebten Natur nachzuvollziehen, die Fülle der Beziehung zwischen Mann und Frau, der familiären und freundschaftlichen Beziehungen. Das Gedicht zu erleben als ein Schnitt quer durch all das, was die Dichterin hier und jetzt, in ihrem Schaffen erlebt und durch die Steine und Pflanzen der Wörter mit den anderen, mit den Lesern teilt. „ (…) die Pflanzen sind langsame Tiere (…) ich selbst bin ein langsames Tier (…)“, schrieb einst Mila Haugová programmatisch. In ihren Gedichten schließt sie die Welt mit dem Individuum zusammen. Sie sind ein Versuch, die Wunden und Narben der Welt zu schließen, zu heilen – mit einem tiefen Verständnis, in einer tiefroten Landschaft des Herzens.

...lebo vždy prídeš, láska,a hniezdiš v mojom srdciako na jar vtáci v hĺbkekorún stromov...Dvanásť básní o láske (raji a rozpomínaní naň) poetky zo slovenského juhu a výtvarný sprievod výtvarníka zo slovenského severu sa stretli v šťastnom vyznení. Osobitý výraz každého z umeleckej dvojice je zreteľný, jeden obohacuje druhého a vydarený spoločný čin povyšuje dielo na reprezentatívny umelecký artefakt, ktorý môže byť ozdobou každej knižnice. Mila Haugová a Ján Kudlička vytvorili emotívne silnú knihu, ktorá sa nedá prehliadnuť.

To čo neexistuje ale čo sme si vždy mysleli: želali: snívali: tušili: to čo môže zaplniť šialenú trhlinu medzi svetom a nami: vedie nás k najkrajnejšej hranici: k bodu, kde sa myšlienka transformuje do formy & kde sú city tak ukryté že evokujú nič...– Mila Haugová, úryvok z novej básnickej zbierky Srna pozerajúca na Polárku

Tvorba Mily Haugovej sa práve rozrastá o novú básnickú zbierku canti...amore. A hovoriť o „rozrastaní“ čohosi je tu absolútne na mieste. Autorkino písanie je totiž nie nepodobné záhrade, Mila Haugová sa stále pohybuje medzi svojou flórou a faunou a hoci by sa zdalo, že po toľkých rokoch a básnických zbierkach uzavretý priestor nemá čo ponúknuť, nie je tomu tak. Poetka je tu doma a aj keby sa pôdorys tejto organickej – miestami až samostatne žijúcej – plochy dal označiť nejakým pomenovaním z geometrie, nevymizli by z nej tajomné zákutia, trpezlivo autorkou opracovávané, kultivované, sprístupňované. A ak sa aj niekde šľahúne preplazia popod plot, alebo ak konáre ktoréhokoľvek stromu z pomyselného ohraničenia záhrady vyčnievajú, alebo ak si drobný hmyz dovolí tento priestor opustiť, všetko sa to deje v decentnosti autorke vlastnej. Haugová si neberie na plecia celý svet, ale na svojom kúsku pôdy ponúka aj tým, ktorí príjmu pozvanie na návštevu, možnosť nahliadnuť do mágie makrokozmu.

Poetka Mila Haugová ponúka mnohovrstevnú výpoveď o procese tvorby, o svojom vnímaní umenia, o ceste k stredu terča krásy a poznania. Pri hľadaní odpovede na otázku, čo znamená tvorba v zmysle písať ako dýchať, vyzvala na spoluúčasť kolegov básnikov a spisovateľov, ale aj iných umelcov a priateľov. Spoločne utkali sieť textov rozmanitých žánrov, ktorá je silnou výpoveďou o hľadaní, nachádzaní, ale aj strácaní, o vzrušujúcom otváraní vchodov do literatúry, o okách siete, kde môžete rovnako uviaznuť, ako nadýchnuť sa, písať ako dýchať, čítať ako dýchať...