Antonio Tabucchi bol taliansky spisovateľ a akademik, ktorý si hlboko zamiloval Portugalsko. Jeho dielo je silne ovplyvnené portugalskou literatúrou, najmä tvorbou Fernanda Pessoaa, ktorého poňatie 'saudade', fikcie a heteronymov preniklo do Tabucchiho vlastného písania. Ako expert, kritik a prekladateľ Pessou preniesol túto fascináciu do svojich diel a ponúkol čitateľom jedinečný pohľad na portugalskú kultúru a literárnu tradíciu.
Listopad 1935. Fernando Pessoa leží na smrtelné posteli v nemocnici São Luís dos Franceses. Tři dny agonie, během kterých, jako v deliriu, velký portugalský básník přijímá své heteronymy, mluví s nimi, stanovuje svá poslední přání a vede dialog s fantasmaty, která ho celý život provázela. Antonio Tabucchi nám vypráví biografický příběh (byť jde o imaginární biografii), ve kterém s jemností a vášní popisuje smrt jednoho z největších spisovatelů 20. století.
A masterful collection about intimacy, loneliness, and time, each inspired by different works of art, spanning the entirety of the great Italian writer's career. In Stories with Pictures, Antonio Tabucchi responds to photographs, drawings, and paintings from his dual homelands of Italy and Portugal, among other European countries. The stories in this collection spring forth from the shadows of Tabucchi's imagination, as he steps into worlds just hidden from view. From inscrutable masks of pre-Columbian gods, stamps of bright parrots and postcars of yellow cities, portraits of devilish Portuguese nuns, the way to these remote landscapes appear like a "train emerging from a thick curtain of heat." As we peer through the curtain, what we find on the other side rings distinctly human, a world charged with melancholic longing for time gone by. "Sight, hearing, voice, word" Tabucchi writes, "this flow isn't in one direction, the current is back and forth." Reading these stories, one feels the pendulum current, and the desire in this remarkable author to hold the real in the surreal.
Come definire una storia come questa? A prima vista potrebbe sembrare un romanzo fantastico, ma forse sfugge a ogni possibile definizione. Tabucchi l’ha sottotitolato “Un mandala”, ma a ben vedere, si tratta in fin dei conti di un’inchiesta, una ricerca che sembra condotta da un Philip Marlowe metafisico. Ma con la metafisica, in questa ricerca spasmodica e pellegrina, si sposa un concetto tutto terrestre della vita: sapori, odori, luoghi, città, fotografie che sono legati al nostro immaginario, ai nostri sogni, ma anche alla nostra quotidiana esperienza. E allora? Nella sua nota Tabucchi suggerisce di pensare a un monaco vestito di rosso, a Hölderlin e a una canzone napoletana. Potranno forse sembrare degli ingredienti incongrui. Ma forse è meglio non cercare la congruenza in uno dei più stravaganti, visionari e insieme struggenti romanzi che la letteratura italiana ci abbia mai regalato.
From the famous Mexican author, Sergio Pitol, comes his 1988 classic translated by George Henson. Taming the Divine Heron, tells the semi-autobiographical story of a novelist working on his newest masterpiece. The protagonist struggles to tell the perfect story-his own, imagined protagonists mere imitations of the likes of Lord Jim and Alyosha Karamavoz. To help eradicate writer's block, Pitol uses his vessel to praise his own favorite authors. Pitol applauds Bakhtin's world building, Gogol's "carnivalesque [literary] breath", and Dante's dizzying intensity. The character finds a muse in Marietta Karapetiz who he aptly dubs Dante C. de la Estrella, and the two debate the literary greats. As the pair attempt to pull from the techniques of the world's best writers, Pitol creates a love letter to literature from around the globe while simultaneously telling his own magical story. To quote Pitol's protagonist, "the quality of the story, its effects, its brilliance, its intensity, ma[k]e the most absurd circumstances plausible". Taming of The Divine Heron, second in a trilogy including already-published The Love Parade (Deep Vellum, 2022), houses history, hyperrealism, myth, folklore, and memoir; to read Pitol is to appreciate the power of language.
Ein Fundstück aus dem Nachlass des Autors Ein Schriftsteller ist auf der Suche nach der Frau, die er einst liebte: Isabel, eine kommunistische Widerstandskämpferin, ist im Portugal der Salazar-Diktatur spurlos verschwunden. Zwischen Lissabon, Macao und Neapel sucht er jene, die sie kannten. Doch je näher er Isabel zu kommen scheint, desto mehr entzieht sich ihm ihre Geschichte. Ein Verwirrspiel aus Wahrheit und Erzählung über die Sehnsucht, der Wirklichkeit durch Geschichten ein Gesicht zu geben.
Antonio Tabucchi nimmt uns mit in jene fernen und faszinierenden Länder, die wir aus seinen Romanen kennen. Ob in Brasiliens Minenregion, in den Klöstern Rumäniens oder in einer unbedeutenden Straße in Lissabon, der große italienische Fabulierer findet immer wieder Anlässe, über das Eigene und das Fremde, das Reale und das Imaginäre nachzudenken. Tabucchi ist aber auch ein naiver Reisender, der mit dem einfachsten Reiseführer etwa durch Indien fährt, weil gerade die Unwissenheit die verblüffendsten Entdeckungen zutage fördert: „Ein Ort ist niemals nur ein Ort allein, sondern ein Stück von uns. Etwas, das wir, ohne es zu wissen, mit uns getragen haben, und wo wir eines Tages durch einen Zufall ankommen.“
Neun meisterhafte Erzählungen, die allesamt im Europa nach der Wende spielen. Berlin, Warschau, Bukarest und Moskau sind einige der Schauplätze in Tabucchis Geschichten - Wendehälse und Mauer-Nostalgiker, Opfer von Diktaturen und Kriegen sind die Protagonisten. Melancholisch, aber mit beißender Ironie reflektiert der große Fabulierer aus Italien Zeit und Zeitgeschichte. Und er zeigt Symmetrien zwischen unserer unheimlichen Vergangenheit und der desillusionierten Gegenwart.
En neuf récits, Antonio Tabucchi sonde les mémoires de ses personnages confrontés au travail du temps. Sensible aux récents bouleversements de l'Histoire, l'écrivain italien inscrit ces nouvelles dans l'espace-temps d'un Occident aux prises avec le décalage des temps, comme si les aiguilles de l'horloge de notre conscience indiquaient une autre heure que celle de la réalité...
Tropsko ljeto u staroj kući u Toskani. Tu Tristano proživljava svoju dugu agoniju: gangrena mu jede nogu, bolovi su nepodnošljivi, a bolest se širi po cijelom tijelu. Pomaže mu stara Frau, koja mu je kao djetetu pričala bajke i poeziju na njemačkom jeziku, kako bi naučio jezik. U halucinantnom stanju, Tristano, star i ogorčen, priča o sebi jednom piscu kako bi svjedočio njegovoj agoniji i sjećanjima na život. Fantomi voljenih žena prepliću se u deliriju, a zatim dolazi rat, vođen u Grčkoj, izbor slobode i otpora. Na kraju života sve se čini jednakim, noćna mora koja sve nadmašuje i sve okružuje.
«Parla con lei» è un film che esplora il potere della narrazione e della parola come mezzi per sfuggire alla solitudine, alla malattia e alla morte. Pedro Almodóvar affronta la follia, una forma di follia che si avvicina alla tenerezza e al buon senso, indistinguibile dalla normalità. Con una profonda attenzione alle passioni umane, Almodóvar esamina l'arcobaleno della nostra anima: dolore, nostalgia, euforia e la frustrazione del silenzio. Questo straordinario film funge anche da grammatica sulla logica narrativa della vita, non quella che raccontiamo, ma quella che spesso trascuriamo. Mentre tendiamo a concentrarci sul nostro "ora", il film si sofferma sul "prima", esplorando le ragioni che ci hanno portato alla vita che viviamo.
Tradizionalmente, alle donne è stato assegnato il compito di prendersi cura degli altri, ma Almodóvar attribuisce agli uomini un dono e un potere, sottolineando che solo le parole possono alleviare le solitudini, curare il corpo e la mente, e avvicinarci alla morte. La comunicazione, anche con chi non può ascoltare, diventa fondamentale. Insieme alla sceneggiatura, il volume include un’autointervista del regista e le sue riflessioni sul film.
Amb aquesta novel·la epistolar, l'autor renova una il·lustre tradició narrativa, trencant els seus codis i pervertint el gènere. A mesura que avancem en les missives, notem que alguna cosa «no funciona»: el paisatge es desplaça, els temps s'inverteixen, com si les cartes arribessin abans o després del seu missatge, reflectint destins que no es troben i persones que es perden en el laberint de les seves breus existències. La vida es presenta com una pel·lícula perfecta, però amb un muntatge erroni. Aquesta obra és un extraordinari recorregut per les passions humanes, on l'amor sembla el punt central, encara que en realitat és un punt de fuga cap a les zones més fosques de l'ànima. Es despleguen la tendresa, la sensualitat i la nostàlgia a través de disset cartes de personatges masculins a figures femenines, teixint una insòlita trama narrativa de cercles concèntrics que s'expandeixen en el no-res, veus monologants que anhelen una resposta que mai arriba. Finalment, una veu femenina distant i implacable, repleta de pena, respon a totes elles. Es presenta una trama polifònica que manté la unitat dels textos, com una partitura única amb diversos temes i moviments, deixant empremta en la memòria del lector.
Una colección de relatos de elegante imprevisibilidad bajo el signo de una cultura literaria suntuosamente refinada. El primer relato que da título al volumen proporciona también, en cierto sentido, la clave de la lectura. Un hilo común recorre el libro entero, el de la bipolaridad, el desdoblamiento, el contraste, en un juego infinito, como es infinito el océano de la lengua.
Tres novelas, un prólogo del autor y una presentación de Antonio Tabucchi suman 470 páginas de buena literatura.El desfile del amorDomar a la divina garzaLa vida conyugal
Il viaggio di uno scrittore fra gli Zingari “ospitati” da una città che è diventata una cartolina. Una risentita manifestazione d’affetto per Firenze, e insieme la rivendicazione dei valori di un’antica civiltà che il denaro, l’incultura e il cattivo gusto stanno uccidendo.
Eine heiter-wehmütige Geschichte über die Faszination des Reisens von Bestsellerautor Antonio Tabucchi, liebevoll illustriert von dem bekannten Künstler Tullio Pericoli. Ein Bündel aquarellierter Ansichtskarten aus einer Kunstgalerie möchte der Witwer Taddeo mit auf seine Weltreise nehmen, um sie dann von den exotischen Schauplätzen aus zu verschicken. Schon geht die Phantasie mit ihm auf Reisen.
November 1935. Der portugiesische Dichter Fernando Pessoa liegt im Sterben in einem Krankenhaus in Lissabon. In den drei Tagen seiner Todesangst empfängt er die Besuche seiner Heteronyme, der Dichter, die er mit seiner Fantasie erschaffen hat und denen er ein "wirkliches" Leben geschenkt hat. Er diskutiert mit ihnen, hört ihre Geständnisse und versöhnt sich mit den Geistern eines ganzen Lebens, indem er die Einsamkeit seiner letzten Momente auf die gleiche Weise ausgleicht, wie er die Einsamkeit seines Lebens ausgeglichen hat. Ein erzählerisches und gleichzeitig biografisches (obwohl es sich um eine fiktive Biografie handelt) Werk, in dem Antonio Tabucchi -bekannt als Forscher und Übersetzer von Pessoa- mit Zärtlichkeit, Leidenschaft und intensiver poetischer Stimmung den Tod eines der größten Dichter des zwanzigsten Jahrhunderts beschreibt.
Firmino, een 27-jarige journalist van een schandaalblad in Lissabon, wordt naar Porto gestuurd om meer te weten te komen over een onthoofd lijk, hoewel hij liever had doorgewerkt aan zijn literatuur-wetenschappelijke scriptie. Hij belandt in het pension van de charmante Dona Rosa, die hem in contact brengt met de oude zigeuner die het lijk heeft gevonden. Bepaalde elementen uit diens verhaal blijken te zijn weggelaten uit het politieverslag. Firmino schrijft er een mooi stuk over. Dan ontvangt hij een anoniem telefoontje, dat hem op een nader spoor zet. Intussen wordt het hoofd uit de Douro opgedregd. Het blijkt een kogelwond te vertonen. Dezelfde anonymus belt opnieuw, vertelt van wie het hoofd is en waar de familie woont: in de armste wijk van Porto. Firmino schrijft weer een mooi stuk in de krant en Dona Rosa brengt hem in contact met Loton, de advocaat van de armen en ongelukkigen. Zij gaan een soort bondgenootschap aan: het wordt namelijk steeds duidelijker dat de politie zelf de hand heeft in de moord.
Unidas en un mismo libro, aquí están dos obras de Tabucchi que, a pesar de sus diferencias, comparten el carácter de aproximación heterodoxa a la realidad intima de varias figuras de la cultura occidental. En el primero, Sueños de sueños , el autor imagina las travesias oníricas de distintos artistas: Dedalo, Freud, Rabelais, Goya, Rimbaud o Garcia Lorca, entre otros. En el segundo texto, Los tres últimos días de Fernando Pessoa , el autor recrea, partiendo de ciertos datos biográficos tamizados por la imaginación, las postreras jornadas del gran poeta portugés, desde su ingreso en un hospital de Lisboa hasta su muerte.
Antonio Tabucchi es uno de los principales narradores italianos de la actualidad. Catedrático de lengua portuguesa en Italia, es, además, uno de los máximos especialistas, si no el máximo, en el poeta Fernando Pessoa, figura con respecto a la cual experimenta una fascinación y una afinidad que palpitan a lo largo de su obra. Los últimos tres días de Fernando Pessoa es una fabulación que gira en torno a los momentos finales del poeta portugués e imagina la despedida de sus heterónimos y otras personas importantes en su vida.
I sogni di Dedalo, Ovidio, Apuleio, Cecco Angiolieri, Villon, Rabelais, Caravaggio, Goya, Coleridge, Leopardi, Collodi, Stevenson, Rimbaud, Cechov, Debussy, Toulouse-Lautrec, Pessoa, Majakovskij, García Lorca, Freud. Un libro che è un azzardo, una supposizione e un'ipotesi, e insieme un fervido omaggio a venti artisti amati da uno scrittore di oggi.
Novinár Pereira, hlavná postava románu, je predobrazom intelektuála, ktorý nesúhlasí s dianím okolo seba, ale nekoná. Domnieva sa, že sám nemôže nič ovplyvniť, okolnosti ho však stiahnu do víru udalostí. Situácia, v ktorej sa nachádza (mimochodom, vo filme ho skvele stvárnil Marcello Mastroianni), a pocity apatie a bezmocnosti nie sú v našich zemepisných šírkach neznáme.
Román jedného z najvýznamnejších talianskych spisovateľov a obdivovateľa portugalskej kultúry. V knihe sa prelína sen so skutočnosťou a prítomnosť s minulosťou. Rozprávač blúdi ulicami Lisabonu počas horúceho júlového popoludnia, v zákutiach sa stretáva so živými i mŕtvymi a nachádza pritom sám seba. Vyznanie lásky mestu, krajine, jazyku, literatúre, kultúre aj portugalskému básnikovi Fernandovi Pessoovi.
E' un libro costituito in apparenza da racconti. Questi testi sono però tenuti insieme da un unico tema, il male. In ogni testo c'è una presenza malefica che suggerisce il male al protagonista e che lo conduce per le sue strade.
Útle dielo, v ktorom splýva realita a metafora, zložené z úvah, úryvkov,
prerozprávaných či náhodou odpočutých príbehov, slová v ňom šumia ako morské
vlny a jeho skutočnými protagonistami sú divoké a tajomné Azorské ostrovy,
patrí medzi najkrajšie prózy Antonia Tabucchiho a môže byť právom považované
za literárny klenot. „... je ako veslárska loď, čo sa obratne plaví pomedzi
útesy skryté pod vodou: melanchólia, clivota, melodráma, závan starých čias.“
António Mega Ferreira, Jornal de Letras Duchaplné a dômyselné rozjímanie o
hraniciach pamäti a predstavivosti. Nick Hornby, Times Literary Supplement
Eine der geheimnisvollsten Figuren der Weltliteratur, der bedeutendste portugiesische Lyriker dieses Jahrhunderts, ein unscheinbarer Angestellter, der in seiner Freizeit Gedichte schrieb: mit diesem Mann beschäftigt sich Tabucchi seit vielen Jahren. Die Texte des vorliegenden Bandes versuchen, dem Rätsel dieses Dichters auf die Spur zu kommen, der sich zeitlebens unter einer Vielzahl von Heteronymen versteckt hat.
Kniha obsahuje novelu a poviedky talianskeho autora (Malé bezvýznamné nedorozumenia, Hra na opak, Fra Angelico a jeho vtáctvo). V novele Indické nokturno protagonista pátra po zmiznutom priateľovi, zároveň je to aj púť po stopách vlastnej minulosti s prekvapujúcim vyústením
A metà degli anni Venti, Ortega y Gasset decretava «non è probabile che oggi si possa inventare un'avventura capace di interessare la nostra sensibilità superiore». Nel tempo da allora ad oggi, il posto dell'avventura nella letteratura, il suo lottare col vento piano e insinuante della sensibilità, è stato variamente controverso. E il fatto che a proposito di questi racconti Antonio Tabucchi parli di «ronzii che mi hanno accompagnato», «rumore di fondo», riguarda in qualche modo quel vento. Sono racconti interrotti, situazioni senza possibilità, avventure che ritornano su se stesse, quasi che, al loro prendere corpo, le vinca la persuasione a distrarsi, a perdersi dietro voci di sirene provenienti da altri particolari, da altre coincidenze ed equivoci. È esemplare tra tutti la Storia di una storia che non c'è, in cui una storia, un romanzo entra in una notte inquieta e in una strana casa sull'oceano: «in quella notte ricevetti molte storie. Portai con me il romanzo e lo affidai al vento. Non so se fu un tributo, un omaggio, un sacrificio o una penitenza».
Vom Meister des Verwirrspiels Eigentlich hatte Federico klassische Literatur studieren wollen, dann aber ein Studienbuch für Jura erhalten. Wirklich nur ein »kleines Mißverständnis ohne Bedeutung«? »Tabucchi liebt Dinge, die fehl am Platz sind« (Barbara von Becker in der Zeit)
Una città di mare che somiglia a Genova, un oscuro fatto di sangue, un cadavere anonimo, un uomo che istruisce una sua privata inchiesta per svelarne l'identità. Ma il procedimento di Spino, il detective della vicenda, non segue una logica di causa/effetto. Invece delle apparenze visibili egli cerca i significati che queste apparenze contengono e la sua ricerca corre sul filo ambiguo che separa lo spettacolo dallo spettatore. Così la sua inchiesta "impazzisce" e da indagine su una morte slitta sul piano delle segrete ragioni che guidano un'esistenza, trasformandosi in una sorta di caduta libera, vertiginosa e obbligata al tempo stesso: una ricerca senza respiro tesa verso un obiettivo che, come l'orizzonte, sembra spostarsi con chi lo segue.
„Literatúra je najpríjemnejší spôsob, ako ignorovať život.“
Kniha nepokoja je zbierkou denníkových zápiskov, listov a filozofických reflexií, ktoré vznikali viac ako dvadsať rokov a prvýkrát vyšli až 47 rokov po autorovej smrti (1982), keď sa našla truhlica plná jeho textov. Odvtedy bola preložená do všetkých veľkých svetových jazykov, vrátane češtiny, nórčiny a japončiny.
Tento autobiografický text patrí medzi najvýznamnejšie diela portugalskej literatúry, pričom autorstvo je pripísané dvom fiktívnym postavám – Vicentemu Gedesovi a Bernardovi Soaresovi. Dielo predstavuje existencializmus v rýdzej podobe, kde sa melancholické pozorovania striedajú so stoickými zisteniami, poetickými obrazmi a vtipnými sebareflexiami.
Pessoa málokedy dokončil svoje dielo a považoval sa za „majstra fragmentov“, takže ani Kniha nepokoja nie je úplná. Zápisky nemajú jasné časové usporiadanie, chýba im dej, zápletka či rozuzlenie. Každý zápis je príbeh sám osebe, pričom jediným spoločným prvkom je téma absurdnosti bytia.
Kniha nepokoja je bludisko myšlienok, do ktorého môžete vojsť a vyjsť na ktorejkoľvek strane. Je pesimistická aj optimistická, poetická aj prozaická, hlboká i plytká. Obsahuje všetko, čo vám kedy preletelo hlavou.
Piazza d'Italia, paru en 1975, est le premier roman d'Antonio Tabucchi. Un récit enlevé et brillant que le romancier aime à qualifier de " conte populaire " et qui retrace, à travers l'épopée tragi-comique d'une humble famille toscane suivie durant trois générations, une histoire de l'Italie, des Chemises rouges de Garibaldi à la défaite des chemises noires de Mussolini. On ose qualifier Piazza d'Italia d'ouvrage de jeunesse, tant sont déjà présentes, dans cette succession de petits tableaux drôles ou tendres, la virtuosité de construction, la finesse d'esprit, l'élégance stylistique de l'auteur de Nocturne indien.
