Lada Weissová Knihy

Diár s citátmi z diel Paula Coelha má za hlavné téma „slobodu“ a obsahuje originálne, pôvabne vyjadrené a hlboko pravdivé myšlienky, ktoré pronášajú postavy jeho románov, ale aj autor sám vo svojich fejetónoch.

Rozluštěná tajemství peruánských pyramid. Populárně-naučná kniha pátrá po tajemstvích předkolumbovských civilizací na území dnešního Peru a Bolívie. Představuje božské postavy slunečních králů Viracochy Pachacamaka a Viracochy, jejich úlohu v náboženských představách Močiků, Inků a Tíwanaků.

António Lobo Antunes, jeden z najvýznamnejších súčasných portugalských spisovateľov, nám predkladá výpoveď človeka prinúteného ísť do vojny, ktorej neverí, bojovať za myšlienku, s ktorou sa nestotožňuje. Prežil dva roky v diere na konci sveta, v angolskom vnútrozemí, v kasárňach obohnaných ostnatým drôtom, v pekle bojov.Po návrate domov si nevie nájsť miesto v spoločnosti, ktorej už nerozumie, v krajine, kde sa necíti doma. Antunes nám strhujúcim jazykom rozpráva príbeh o tom, že vojna sa nekončí návratom domov a ten, čo prežil jej hrôzy, si ju v sebe ponesie už navždy. [Antunes] vtesnal svoju dvojročnú skúsenosť do krátkeho intímneho románu, ktorý ma v sebe účinok vybuchujúceho granátu. Prečítajte si Na konci sveta od Antónia Loba Antunesa, a tak ako hlavný protagonista nikdy nezabudnete na halucinačnú zvrátenosť, úpadok a skorumpovanosť nespravodlivej vojny...

Prvý román moçambického autora Mia Couta, "Námesačná krajina", sa odohráva v časoch vojny v Mozambiku, ktorú zachytáva v silnom a brutálnom realizme. V tomto nočnom mori sa pohybujú postavy s hlbokou ľudskosťou, občas s magickým a mýtickým rozmerom, všetky blúdiac po zničenej krajine, medzi najhlbším zúfalstvom a nádejou, ktorá sa odmieta vzdať. "Námesačná krajina" je obdivuhodný román, bezpochyby jedno z najlepších literárnych diel, ktoré sa v posledných rokoch napísali v portugalčine. Bol považovaný za jednu z najlepších afrických kníh 20. storočia.

Píše sa rok tisícdeväťstopäť. Hlavný hrdina príbehu odchádza z Lisabonu na ostrovy Svätého Tomáša a Princov ostrov ako nový guvernér s poverením zmeniť pomery v portugalskej kolónii na rovníku, kde ešte celé storočie po zrušení otroctva robotníci na plantážach pracujú a žijú v otrockých podmienkach. Čoskoro si uvedomí, že skutočnosť a politické okolnosti jeho misie sú oveľa zložitejšie než predstavy a teórie, ktorými sa na ňu vyzbrojil. Všetko sa ešte viac skomplikuje, keď na ostrove stretne ženu svojho života. Ľúbostný vzťah, aký nikdy predtým nezažil, je v príkrom rozpore nielen s jeho poslaním, ale aj s jeho predstavou o sebe samom, o sile lásky, o priateľstve a o službe vlasti. V ošiali vášne si však nechce pripustiť, že o sebe nerozhoduje len on sám a že jeho osud je spätý s osudom jedného impéria, jednej monarchie a jednej éry, ktorá možno neodvratne speje ku koncu. V románe preloženom do viac ako desiatich jazykov sa prelínajú skutočné udalosti s fiktívnym príbehom. Kniha získala prestížnu cenu Grinzane Cavour za najlepší zahraničný román vydaný v Taliansku, stala sa bestsellerom a predlohou televízneho seriálu. Tvorbu prekladu a vydanie publikácie z verejných zdrojov formou štipendia a dotácie podporil Fond na podporu umenia.

Vtipný příběh o ženě, která v harému krále Šalamouna soupeří s ostatními konkubínami o místo v loži slavného krále. Vzhledem k tomu, že jako jediná žena u Šalomounova dvora uměla číst a psát, způsobilo, že po několika humorných i napínavých peripetiích tuto inteligentní ženu král pověřil, aby v příbězích sepsala dosavadní dějiny lidstva. V jejím podání je řada biblických pasáží vyprávěna s neodolatelným humorem a ironickým nadhledem, ale vlastně bez jakéhokoliv zásadního zkreslení nebo posunu významu. Šalomounova intelektuálka sepisuje své vyprávění od počátků lidstva, ale hlavním obdobím, které má popsat, je doba krále Šalomouna a jeho otce, krále Davida. Své texty pak předkládá Šalomounovy redaktorskému posouzení, s nímž nad leckterou formulací živě diskutuje v obhajobě svých autorských postupů.

José Eduardo Agualusa je výraznou osobnosťou súčasnej angolskej literárnej scény a po portugalsky písanej literatúry. V pestrej mozaike príbehov čitateľom približuje dejiny Angoly prostredníctvom Ludo, ženy, ktorá sa v predvečer nezávislosti Angoly vracia do svojho bytu. Medzi múrmi starého domu prežije tridsať rokov, živí sa zeleninou a holubmi, spáli nábytok, aby sa zohriala. Okolitý svet však neustále prevniká do jej úkrytu, raz ako hlasy z rádia či rozhovory z vedľajšieho bytu, inokedy pri pohľade z okna na prenasledovaného muža alebo tajomný odkaz priviazaný k vtáčej nohe. Všeobecná teória zabúdania je podmanivý román, ktorý ľahko vtiahne do víru pohnutých ľudských osudov v čase radikálnej spoločensko-politickej zmeny.

Krásnej devätnásťročnej Christal sa podarí ujsť z ústavu, kde ju držia kvôli nepravdivému obvineniu z vraždy svojich bohatých rodičov. Christal pozná skutočného vraha a musí sa pred ním skrývať. Hoci by mohla pokojne žiť so sestrinou rodinou, srdce ju ťahá za vodcom banditov Cainom, ktorý ju odpudzuje a priťahuje zároveň.

Kniha Josého Saramaga sa zakladá na historickej udalosti a rozpráva o ceste jedného slona z Lisabonu do Viedne, kam ho portugalský panovník poslal ako dar svojmu bratrancovi Maximiliánovi, rakúskemu veľkovojvodovi. O tejto ceste sa veľa nevie, kniha je teda predovšetkým fikcia, v ktorej sa stretávajú historické postavy s vymyslenými. Saramago ju však nenazýva románom, ale poviedkou. Chýba jej totiž podľa neho základný prvok románu – príbeh o láske.

Mladá Brazílčanka Mária má sľúbenú kariéru tanečnice v istom ženevskom podniku. Keď po príchode do Švajčiarska zistí, za akých ponižujúcich podmienok by mala pracovať, rozhodne sa zarábať si ako prostitútka...

Jeruzalém (2004) je součástí cyklu Království, který Gonçalo M. Tavares označuje jako „černé knihy“ – prózy určené k pohřbívání iluzí. V nelineárním vyprávění s dovedně propojenou mozaikou postav autor krouží kolem dvou zásadních témat: bolesti a paměti. Bolest zde nabývá podob ničivých i posilujících, zatímco paměť a zapomínání přinášejí možnost záchrany, ale i hrozbu opakování minulých hrůz. Hlavní postava Mylia, pacientka psychiatrické léčebny, je zosobněním teze, že zapomínat nelze – i bolestné vzpomínky jsou varováním před návratem lidské krutosti. Temná atmosféra románu, jíž prostupují odkazy k holokaustu i diktátorským režimům, podtrhuje jeho závažnost a aktuálnost.