Daniela Dvořáková Knihy

Sonda do života stredovekého šľachtica s osobitným zreteľom na územie Slovenska "Rytier a jeho kráľ" je jedinečná, v slovenskej historiografii prvá kniha, ktorá rozpráva o šľachte v stredoveku, o jej bojoch, hrdinstvách i zradách, o hradoch a o živote, ktorý sa nich odohrával – a to všetko na podklade pôvodného archívneho, doteraz zväčša neznámeho materiálu. Je to rozprávanie o legendami opradenom rytierovi, ktorý sa cez Beckov a svojho šaša dostal aj do historického vedomia Slovákov, žiaľ, v neuveriteľne skreslenej podobe – ako krutý a rozmarný pán. Stibor Daniely Dvořákovej je celkom iný, ušľachtilý, hrdinský, ochranca vdov, sirôt a starých ľudí, navyše zakladateľ stiborovskej dynastie, ktorá zohrala významnú úlohu nielen v dejinách Slovenska, ale aj celého Uhorska, ba aj Poľska. V poľskom historickom vedomí hrá Stibor úlohu hrdinu. K jeho osobe sa viaže povesť ako zachránil svojho kráľa pred Turkami a potom skočil na koni oblečený v brnení do Dunaja a preplával ho. Autorke knihy Rytier a jeho kráľ sa podarilo zistiť, že táto na prvý pohľad fantastická historka (brnenie vážilo vyše 50 kilogramov) má reálne jadro. V knihe je celý rad aj ďalších príbehov a faktov, ktoré zobrazujú život stredovekého šľachtica na území Slovenska v reálnej, rôznymi schémami neskreslenej podobe.

Barbora Celjská, uhorská, rímsko-nemecká a česká kráľovná, patrí k najvýznamnejším stredovekým kráľovnám. Napriek tomu zostáva v tieni svojho slávneho manžela, Žigmunda Luxemburského. Barbora. „Čierna kráľovná“ alebo „nemecká Messalina“ je známa skôr ako podivná literárna postava, opradená mýtami a legendami, než ako skutočná historická osobnosť. Napriek tomu, že bola uhorskou kráľovnou bezmála pol storočia a poldruha desaťročia ovládala veľkú časť územia dnešného Slovenska, zostávala až doteraz mimo pozornosti historikov.Predkladaná kniha je prvou monografiou venovanou tejto nesporne pozoruhodnej žene – kráľovnej. Čierna kráľovná je svojským pokračovaním Dvořákovej knihy Rytier a jeho kráľ (Stibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburský), knihy, ktorá sa dočkala štyroch vydaní na Slovensku i v zahraničí.

Historička Daniela Dvořáková hovorí, že by nechcela žiť v stredoveku, možno práve preto, že vie o tomto období tak veľa. Rozhovory, ktoré s ňou viedli Denisa Gura Doričová a Tomáš Gális sa zameriavajú na obdobie neskorého stredoveku na našom území - v Uhorsku -, teda na záver 14. storočia a 15. storočie a viac než dejinami udalostí a vojen sa zaoberajú dejinami každodennosti a ľudských príbehov. Kniha Stopy stredoveku čitateľovi sprístupňuje život vtedajších ľudí z rozličných spoločenských vrstiev. Vystupujú v nej panovníci, duchovenstvo, mešťania, šľachta, vzdelanci, lekári, roľníci i poddaní. Muži, ženy i deti. Rozpráva o ich každodenných zvykoch a činnostiach, o zvieratách, ktoré im robili spoločnosť, o krajine, v ktorej plynuli ich dni, o hraniciach a mapách, o cestovaní, jedle, zdraví, výchove či o počasí. Vysvetľuje, prečo niektoré mýty o stredoveku nie sú pravdivé, pripomína jeho prínos, pomenúva nedostatky, ale aj porovnáva možnosti vtedajšej spoločnosti s dneškom. Prameňov z tohto obdobia je oproti predchádzajúcim storočiam viac a historička bádala v okolitých krajinách aj vo vatikánskych archívoch. Z fragmentov ľudských osudov poskladala sčasti verný obraz, sčasti jeho interpretáciu a napokon porozprávala aj o sebe a o tom, ako stredovek prirodzene i zázračne ovplyvňuje jej život a svetonázor.

Barbora Celjská, uhorská, rímsko-nemecká a česká kráľovná (1392 - 1451), patrí medzi najvýznamnejšie stredoveké kráľovné, avšak často ostáva v tieni svojho manžela, Žigmunda Luxemburského. Známou ako „Čierna kráľovná“ alebo „nemecká Messalina“, je skôr literárnou postavou obklopenou mýtmi než skutočnou historickou osobnosťou. Napriek takmer polstoročnému panovaniu a ovládaniu veľkej časti územia dnešného Slovenska, bola doteraz pre historikov menej preskúmaná. Predkladaná kniha je prvou monografiou venovanou tejto pozoruhodnej žene, a predstavuje pokračovanie Dvořákovej knihy Rytier a jeho kráľ. Kniha je bohatá na ilustrácie, čiastočne štvorfarebne, a má tvrdú väzbu s farebným prebalom. Obsahuje kapitoly, ktoré sa zaoberajú jej rodinou, panovaním, manželskými krízami, emancipáciou, konfliktmi so Žigmundom a jej exilom, ako aj tým, ako sa zrodila jej historická legenda. V závere sú zahrnuté aj reflexie o jej odkaze.

Dobová kronika stredovekého nemeckého kupca, ktorý sa na začiatku 15. storočia uchytil na dvore kráľa Žigmunda Luxemburského a niekoľko rokov strávil v Bratislave a na budínskom kráľovskom dvore. Svoje dobrodružstvá i stretnutia s významnými ľuďmi, kráľmi, kráľovnami, vojvodami a mnohými ďalšími, zaznamenal v unikátnom diele. Eberhard Windecke sa narodil v kupeckej rodine v Mainzi okolo roku 1380. Aj on začal svoju kariéru ako kupec a to si vyžadovalo cesty po Európe. Windecke prežil niekoľko rokov v Erfurte, Prahe, Paríži, či Berlíne. V roku 1415 sa stretol v Nemecku s uhorským kráľom Žigmundom Luxemburským. A to zmenilo jeho život. Najskôr sprevádzal svojho nového pána na cestách po západnej Európe, neskôr s ním odišiel do Uhorského kráľovstva. Ukázal sa nielen ako schopný kupec, ale aj človek s literárnym nadaním a so záujmom o dianie okolo seba. Svoje zážitky a postrehy, ale aj klebety a správy, ku ktorým mal ako kráľov dvoran prístup, spojil do pozoruhodného diela, ktoré dnešnému čitateľovi ponúka autentický pohľad na život na kráľovskom dvore v prvej tretine 15. storočia. Windeckeho dielo ponúka bohatý zdroj informácií k životu spoločenských elít, ku každodennosti, mobilite, spôsobu myslenia, kultúre a hodnotám stredovekých ľudí a to cez optiku “Európana”, ktorý precestoval mnohé krajiny a napokon na veľa rokov zakotvil v Uhorskom kráľovstve. Stredoveké diela, ktoré majú priamy vzťah k územiu dnešného Slovenska a slovenským dejinám, sú veľmi vzácne a ojedinelé. Žiadne z nich nebolo napísané v slovenskom jazyku. Vznikali zväčša v latinčine a v 15. storočí už aj v niektorých národných jazykoch, predovšetkým v nemčine. Eberhard Windecke napísal svoje dielo v stredovekej nemčine, takže je viac-menej neprístupné aj takým čitateľom, ktorí ovládajú nemecký jazyk. O to viac cenný je preklad tohoto fascinujúceho textu. Cieľovou skupinou tohoto diela sú nielen odborníci (historici, archivári, literárni vedci, genealógovia a pod.), ale aj široká verejnosť. Pomôcť môže aj pri vyučovaní dejepisu, pre učiteľov aj študentov to môže byť veľmi prínosné dielo: a to nielen preto, že Eberhard nás vovádza do „živej“ a príťažlivej histórie. Robí tak úplne jedinečným spôsobom: na udalosti a ľudí sa pozerá vlastným pohľadom, neraz tendenčným, a učí tak čitateľa pristupovať k historickým prameňom s istou dávkou kritického myslenia. A to je v dnešnej dobe veľmi potrebná zručnosť pre ľudí všetkých vekových kategórií, obzvlášť ale mladých.

Štyria slovenskí historici v tejto knihe odhaľujú mnohé tajomstvá, prinášajú prekvapujúce a málo známe fakty, ktoré úplne menia náš pohľad na mocných panovníkov a ich najbližších príbuzných, vládnucich v našich končinách od raného stredoveku až po koniec rakúsko-uhorskej monarchie v roku 1918.

Unikátna stredoveká kronika kostnického mešťana Ulricha Richentala zachytáva významný Kostnický koncil (1414 – 1418), ktorý zohral kľúčovú úlohu v odstránení rozkolu západnej cirkvi. Kronika popisuje zvolenie nového pápeža, upálenie Jána Husa a Hieronyma Pražského a predstavuje významné osobnosti vtedajšej politiky a intelektuálneho života, vrátane Žigmunda Luxemburského, iniciátora koncilu. Richental živým spôsobom vykresľuje každodenný život v Kostnici, od jedál účastníkov po zábavy a sviatky, pričom zachytáva aj ceny na trhoch a v hostincoch. Dielo má zásadný význam pre slovenské dejiny, keďže predstavuje prvý autentický prameň, ktorý označuje územie Slovenska ako osobitnú časť Uhorského kráľovstva. Richental spomína aristokratov prichádzajúcich zo „slovenských krajov“ medzi Moravou a Poľskom, čím dokazuje, že Slovensko malo v stredoveku vlastné povedomie. Kritická edícia Richentalovej Kroniky, ktorú preložila Mária Papsonová a doplnili historici František Šmahel a Daniela Dvořáková, vyjde vo farebnom prevedení s nádhernými stredovekými ilustráciami. Dielo získalo Cenu Mateja Bela za najlepší preklad vedeckého diela v roku 2009 a Poctu Literárneho fondu za výnimočný edičný čin.

Turnaje, poľovačky, krvavé boje, cestovanie, ale aj každodenná práca na poli – činnosti, ktoré napĺňali život stredovekých ľudí a ani jediná nebola možná bez koňa. Kniha D. Dvořákovej si všíma všetky aspekty súžitia človeka a koňa, podáva ich cez osudy konkrétnych historických postáv, ponúka príbehy kráľov a rytierov, urodzených dám, ale aj prostých poddaných, ktorým do života zasiahol kôň, v niektorých okamihoch dokonca doslova menil dejiny, ako sa to udialo napríklad v bitke pri Moháči, z ktorej kráľov kôň urobil historický medzník. Kniha ponúka množstvo neznámych a doteraz neskúmaných faktov o vzťahu stredovekých ľudí k zvieratám, o ich využívaní v medicíne, o počiatkoch veterinárneho lekárstva ako aj o samotnom chove koní, ktorý mal v Uhorskom kráľovstve a teda j na Slovensku jedinečný charakter, vďaka čomu sa z uhorských koní stal tovar žiadaný vo veľkej časti Európy.

Kniha prináša výsledky najnovšieho bádania popredných historikov venujúcich sa výskumu našich stredovekých dejín. Autori sa zamerali na rôznorodé témy súvisiace s pôsobením najvyšších cirkevných autorít – arcibiskupov a biskupov – v prostredí našich predkov v celom kontexte ich právomocí a povinností. Spájajúcim aspektom knihy je pohľad na ich vplyv na spoločenské dianie, keďže v stredovekom Uhorskom kráľovstve prakticky neexistovala žiadna oblasť života jednotlivca i spoločnosti, do ktorej by cirkev aktívne nezasahovala alebo v nej aspoň nebola prítomná prostredníctvom svojich predstaviteľov. Každá z kapitol prináša originálny pohľad na konkrétnu čiastkovú tému a odpovede na mnohé otázky, no zaiste sa stane aj zdrojom nových podnetov pre ďalší výskum. Poznanie a pochopenie slovenských (uhorských) dejín bez dôkladného skúmania tohto ich rozmeru by bolo neúplné, až deformované.

Záverečný zväzok knižného cyklu Pavla Dvořáka Stopy dávnej minulosti autor už nestihol napísať, nečakane zomrel v decembri 2018. Jeho manželka, historička Daniela Dvořáková sa podujala zavŕšiť knižnú sériu namiesto neho. Na základe osobnej korešpondencie a literárnej pozostalosti manžela napísala strhujúcu biografiu, ktorá zachytáva život a prácu Pavla Dvořáka počas tridsiatich štyroch rokov, ktoré strávila po jeho boku. Ku každej kapitole sú zaradené texty Pavla Dvořáka, ktoré vznikali v tom období, o ktorom konkrétna kapitola pojednáva. Desiaty zväzok Stôp dávnej minulosti je tak spoločným dielom oboch manželov. Je to intímna výpoveď o láske, manželskom živote, smrti a smútku, a súčasne je to kniha plná histórie, myšlienok a nápadov z tvorby Pavla Dvořáka. Pavel Dvořák túto knihu už nemohol napísať sám a predsa je jej autorom. Je to jeho nenapísaná kniha.