Sto rokov samoty
- 311 stránok
- 11 hodin čítania
Magický príbeh o zrode, rozkvete a zániku mestečka, o živote, káskach a túžbach jej obyvateľov. Popri všedných udalostiach tu ožívajú fantastické príbehy, dávne mýty a legendy.
Gregory Rabassa bol legendárny literárny prekladateľ, ktorý španielsku a portugalskú literatúru sprístupnil anglicky hovoriacemu svetu. Jeho majstrovské preklady zachytili ducha a štýl diel svetových velikánov, čím sprístupnili tieto literárne poklady širšiemu publiku. Rabassa nebol len prevoditeľom slov, ale kultúrnym veľvyslancom, ktorý preklenul jazykové bariéry a obohatil globálnu literárnu scénu. Jeho práca naďalej rezonuje a inšpiruje čitateľov aj prekladateľov po celom svete.





Magický príbeh o zrode, rozkvete a zániku mestečka, o živote, káskach a túžbach jej obyvateľov. Popri všedných udalostiach tu ožívajú fantastické príbehy, dávne mýty a legendy.
The collected stories is a selection of this great storyteller's short works which include tales of love and life, of beauty lost and the magic of women. The stories demonstrate his gradual growth into the magical realism for which he is best known
A Brazilian Lord of the Flies, about a group of boys who live by their wits and daring in the slums of Bahia They call themselves “Captains of the Sands,” a gang of orphans and runaways who live by their wits and daring in the torrid slums and sleazy back alleys of Bahia. Led by fifteen-year-old “Bullet,” the band—including a crafty liar named “Legless,” the intellectual “Professor,” and the sexually precocious “Cat”—pulls off heists and escapades against the right and privileged of Brazil. But when a public outcry demands the capture of the “little criminals,” the fate of these children becomes a poignant, intensely moving drama of love and freedom in a shackled land. Captains of the Sands captures the rich culture, vivid emotions, and wild landscape of Bahia with penetrating authenticity and brilliantly displays the genius of Brazil’s most acclaimed author.
Najjemnejšími rozprávačskými prostriedkami vytvoril autor majstrovské pozoruhodné dielo, vierohodnú výpoveď o mentalite kolumbijského národa a tradíciách, ktorým se dodnes podriaďuje všetko a každý. Príbeh je nesmierne prostý a naznačený hneď na začiatku románu: v mestečku niet obyvateľa, ktorý by nevedel, alebo aspoň netušil - okrem samého domnelého zvodcu Santiaga Nasara - že pekného mládenca čaká smrť. Aj vrahovia sú známi, ba navyše ešte každému ohlasujú, čo mienia urobiť v najbližších chvíľach, zdá sa, že očakávajú a dúfajú, že im niekto zabráni dovŕšiť jich skutok. Lebo dvojčatám Pedrovi a Pablovi tradícia prikazuje, aby pomstili zhanobenú česť svojej sestry. Ich sestra totiž práve oslávila honosnú svadbu a eště počas svadobnej noci ju ženích vrátil rodičom, lebo nebola panna. Nikdy sa nezistilo, či Santiago bol skutočný zvodca, a či ho iba pod vplyvom vypätých okolností nevesta za neho označila, a tak sa ortieľ musel naplniť. Kronikár po rokoch sleduje stopy a pozadie tohto zločinu, hľadá dokazy - ale nenachádza ich. Zhovára sa so svedkami tejto udalosti, vyhľadáva a študuje protokoly z vyšetrovania a súdneho pojednávania s vrahmi a napokon priam s kronikárskou jasnosťou napísal prekrásne malé veľdielo o osudovosti a o tragickom osude jednotlivca na pozadí prastarých predsudkov dožívajúcich v jeho rodnej krajine.
Téma samozvaného diktátora je typická, možno obsedantná téma v latinskoamerickej literatúre a objavuje sa v dielach mnohých spisovateľov. Kým niektorí autori si pri jej stvárnení volia presný dobový rámec, Márquez ju spracoval po svojom – využil pritom paródiu a satiru, motívy a symboliku smrti, charakteristické pre barokové obdobie. Charakteristický štýl rozprávania, príznačný pre Sto rokov samoty, je zúžený na niekoľko bizarných motívov zo života dosadeného tyrana. Spisovateľ prekvapí hypertrofiou obrazov a scén, v nových a nových obmenách sa hromadia obludné fikcie, krúžením deja a využívaním anachronizmov sa popiera lineárny čas, v ktorom akoby logika nebola potrebná a skutočnosť sa, obrazne povedané, rozpadá na fragmenty. Autor namiesto klasickej priamej reči prechádza z jednej osoby na druhú, spája postavu rozprávača s inými postavami, a vytvára tak zvláštny obraz „reality“. Zároveň v románe nastoľuje otázku moci všeobecne, výrazne zaznieva aj rozmer existenciálny.