Javier Albiñana Poradie kníh (chronologicky)

Píše sa rok 1949. Jozef Mengele prichádza loďou do Argentíny. Skrytý za rôznymi pseudonymami sa bývalý doktor-mučiteľ z Osvienčimu nádeja, že si bude žiť nový bezstarostný život v Buenos Aires. Perónova Argentína je benevolentná, celý svet by najradšej zabudol na nacistické zločiny. Ale hon sa spúšťa nanovo a esesácky doktor uteká najprv do Paraguaja a neskôr do Brazílie. Uteká z jednej skrýše do druhej, v prestrojení, pod rôznymi falošnými identitami, žije sústavne v neistote, až do samého konca, svojej záhadnej smrti na pláži v São Paule v roku 1979. Ako mohol esesácky doktor unikať celých tridsať rokov? Kniha Mengeleho zmiznutie je napínavý pohľad do temnoty. Bývalí nacisti, agenti Mossadu, chamtivé ženy a diktátori vo svete skorumpovanom fanatizmom, peniazmi a vlastnými ambíciami. Geopolitický triler o Mengeleho absurdnom putovaní po povojnovej Južnej Amerike.

"Odchádzam", to sú prvé slová hrdinu románu Echenoza, ktorý sa práve rozhodol opustiť svoju ženu. Tieto slová sú aj poslednými slovami knihy, ktoré vysloví ten istý hrdina, keď sa po roku blúdenia a dobrodružstva, so zlomeným srdcom, vracia prenasledovať to, čo bolo jeho spoločným domovom. Kruh sa uzatvára, revolúcia je ukončená, zátvorka sa zatvára, hrdina sa len trochu postaral. Prežil dobrodružstvá, ktoré by sa mohli zdať vzrušujúce vďaka poruchám jeho srdca, dostal sa až na severný pól, aby získal poklad starého eskimáckeho umenia, bol okradnutý aj sám kradol, bol zvodcom aj zvádzaným, jednoducho žil. Zostáva mu len vágny pocit nepohodlia a zadýchanosť. Echenoz sa vo svojich knihách stal kartografom svojho času, zachytávajúc zemetrasenia, katastrofy, imagináciu, objekty, sny a dlhé sklony mimo reality: v obrazoch, fantáziách, snívaní o dobytí, v odcudzení seba a iných. "Odchádzam" je aj rozlúčkovou frázou storočia, ktoré nie je schopné vedieť, kam smeruje, a dokonca zabúda klásť si túto otázku. Odchádza, to je všetko.

En el año 1914, cuatro jóvenes de un pueblo de la Vandea, en el oeste de Francia, llamados Anthime, Arcenel, Bossis y Padioleau son reclutados para formar parte de las filas francesas que lucharán contra Alemania y sus aliados. Cada uno de ellos tendrá una suerte distinta. El infierno dantesco de las trincheras provocará despertará en uno de ellos la idea de desertar, otro será herido y se librará de tan desproporcionado calvario y así, de diferentes formas, todos verán que esa irrupción truncará para siempre sus existencias en ese gran horror dónde carne y metal se fusionan en una pesadilla horripilante.

Un tramway relie une ville de province à la plage voisine, distante d'une quinzaine de kilomètres. Aux heures matinales, il fait accessoirement office de ramassage scolaire. Ses allées et venues d'un terminus à l'autre entre les ondulations des vignes ponctuent le cours des vies, avec leurs menus ou cruels événements. Les lieux où se déroule l'action sont principalement le bord de mer, une maison de campagne, la ville qui peu à peu se modernise, un court de tennis. Dans sa fragilité, la vie s'acharne par ailleurs à poursuivre son cours à travers les dédales des couloirs et des pavillons d'un hôpital, et d'infimes coïncidences amènent parfois les deux trajets à se confondre. « Pas de psychologie chez Claude Simon : c'est l'écriture, et elle seule, qui prend en charge cette fragile renaissance au monde dans la proximité de la mort. L'écriture trace donc un chemin, un itinéraire, celui du tramway qui menait, pendant 15 kilomètres, les voyageurs du centre de Perpignan aux villas bourgeoises de la côte lorsque l'écrivain était enfant. Que ce parcours soit aussi initiatique - initiation à un non-savoir, celui de la mort -, les premières pages du livre nous en persuadent. » -- Pierre Lepape, Le Monde Claude Simon (1913-2005) a reçu le prix Nobel de littérature en 1985 pour l'ensemble de son œuvre. Le Tramway , publié en 2001, est son dernier roman.

Es 1797 y Venecia está ocupada por tropas napoleónicas. Johannes Karelsky, un prodigio del violín cuyo talento ha causado admiración desde la infancia, se enrola en las filas francesas para posteriormente ser herido en combate. Halla albergue en casa de un enigmático y anciano luthier llamado Erasmus, creador del mítico Violín negro . Erasmus no permite a Johannes que toque el instrumento, aunque no es por falta de confianza entre ambos si no porque afirma que todo aquel que entre en contacto con el violín, jamás volverá a ser el mismo. Tocar tan magnífica pieza se convierte entonces en la principal obsesión de Johannes, seguida muy de cerca por la idea de hallar a la mujer que le asistió y rescató en el campo de batalla.

This international bestseller has been translated into 26 languages and is the first work to win both of France's top literary honors. "A masterpiece. . . . Makine belongs on the shelf of world literature--between Lermontov and Nabokov, a few volumes down from Proust".--"The Atlanta Journal".

Published in 1968 "Belle du Seigneur" is the longest love story in French literature. At one level it is a hiliarious mock-epic concerning the mental world of the cuckold in the affair - a minor bureaucrat in the United Nations.