Irena Brežná Poradie kníh

Najnovšia kniha švajčiarsko-slovenskej spisovateľky a novinárky Ireny Brežnej prináša výber esejí, próz a reportáží z rokov 1981 až 2017. Písanie švajčiarsko-slovenskej spisovateľky a novinárky Ireny Brežnej formovala zlomová skúsenosť emigrácie v roku 1968. Vynútená aj zvolená viacdomosť sa pre ňu stala zdrojom nevšedných postrehov o spoločnosti na Východe i Západe. Texty v tomto výbere, ktorý je už šiestou autorkinou knihou vychádzajúcou v slovenčine, vznikali v rozpätí rokov 1981 až 2017. Prinášajú rozmanité témy prepojené premýšľavo esejistickým, hravo poetickým a zároveň reportážne konkrétnym uvažovaním o zneužívaní, ale aj o (sveto)občianskom využívaní moci, o strachu z inakosti a vytváraní spoločenstva, o lžiach a ideáloch, o odstupe a blízkosti, o spolužití či jednoducho o jedinečnosti života - v Československu, Rusku, Guinei, Čečensku, vo Švajčiarsku, na Slovensku...

Dve krvavé koloniálne vojny, ktoré vyústili do diktatúry Ramzana Kadyrova pod patronátom Vladimira Putina – taká je cena, ktorú zaplatilo Čečensko na prahu 21. storočia za svoje vzopretie a volanie po samostatatnosti. Spisovateľka a reportérka Irena Brežná bola pri tom od začiatku. Osud Čečenska prežila na vlastnej koži, zžila sa s ním a svoje reportážne texty publikovala v najprestížnejších nemeckých a švačiarskych médiách. Vypálené dediny, odkryté masové hroby, najprv štátny terorizmus Kremľa a potom aj ten čečenský, trpiaci a zomierajúci civilní obyvatelia, znásilnené a ponížené ženy i muži – taký obraz Čečenska nám ponúka v knihe Vlčice zo Sernovodska. Čečensko, táto malá kaukazská krajina od nás nie je ďaleko a strašné udalosti sa tu neodohrali tak dávno – aj preto sa nás týkajú a budú sa týkať čoraz viac. Je tu však istá nádej. Stále sú tu ľudia, ktorí sa nenechali umlčať. Rozprávajú. Svedčia. Ony. Ženy v šatkách. Vlčice zo Sernovodska. A Irena Brežná medzi nimi.

Život a písanie Ireny Brežnej poznačila skúsenosť emigrácie z Československa do Švajčiarska v roku 1968. Tento zlomový zážitok tvorí skryté aj očividné podložie jej reportáží, esejí a próz. Román s dvojznačným názvom Nevďačná cudzinka predstavuje vyvrcholenie literárne originálnej, humornej a zároveň premýšľavej práce s osobným a kolektívnym smútkom. Kniha bola preložená do viacerých jazykov a získala Literárnu cenu Švajčiarskej konfederácie. Prostredníctvom dvoch spomienkových vrstiev prepojených rozprávačkou v prvej osobe, ktorá reflektuje jednak vlastné zážitky z udomácňovania v novej krajine, jednak v role tlmočníčky sprostredkováva pohnuté osudy súčasných migrantov, sa zúfalstvo zo straty pôvodnej vlasti mení na radosť zo získavania nových, hybridných identít v cudzote najrôznejšieho druhu.

Autorka žijúca vo Švajčiarsku píše svoje súkromné dejiny z Trenčína päťdesiatych rokov. Spomienky na detstvo filtruje cez poučene naivistický pohľad, rafinovane zarámovaný kontextom životnej skúsenosti zrelej ženy, ktorej nechýba zmysel pre humor, ba až satiru. „Páči sa mi ostať ležať a byť mŕtva, keď som sa obetovala za druhých. Škoda, že je už po vojne aj po Veľkej revolúcii a naši proletári sú slobodní. Všetko dôležité je vykonané, teraz už len musíme byť šťastní, a to je strašne ťažké.“

Výber textov od autorkinej (nar. 1950) prvotiny z roku 1981 až po dnes. Kniha obsahuje vecné texty - literárne reportáže o vojnových konfliktoch a umelecky ladené prózy.

Novela, ktorá vyšla v nemeckom origináli v roku 1990, využíva prax psychologičky a predstavuje reportážny, no literárne štylizovaný záznam stretnutí rozprávačky s ľuďmi trpiacimi psoriázou. Hlavným cieľom príbehu je nielen interpretácia autentického výskumného materiálu, ale aj skúmanie toho, čo znamená byť psoriatikom a aké dôsledky to má na osobný život. Autorka sa snaží preskúmať „inakosť“ psoriatikov a cez ňu aj svoju vlastnú, pričom využíva literárne formy. Vytvára rozprávačkinu dvojníčku, ktorá sa zaľúbi do psoriatika, aby prenikla hlboko do jeho psychológie a zažila intímne reakcie v kontexte inakosti. Príbeh sa dostáva až k fantastickej premene psoriatika na tvora, ktorý „nehovorí slovami, hovorí šupinami“, pričom táto premena, na rozdiel od Kafkovho Gregora Samsu, pôsobí oslobodzujúco. Novela sa stala literárne objavnou a mohla inšpirovať slovenskú literatúru po páde komunizmu, v čase, keď sa ešte stále prejavovala ideologicky nanucovaná jednorozmernosť a tabuizácia telesnosti. Téma inakosti, dotýkajúca sa kultúr, politických systémov a násilia, je prítomná v celom nasledujúcom diele autorky.