Irena Brežná Knihy

Výber textov od autorkinej (nar. 1950) prvotiny z roku 1981 až po dnes. Kniha obsahuje vecné texty - literárne reportáže o vojnových konfliktoch a umelecky ladené prózy.

Najnovšia kniha švajčiarsko-slovenskej spisovateľky a novinárky Ireny Brežnej prináša výber esejí, próz a reportáží z rokov 1981 až 2017. Písanie švajčiarsko-slovenskej spisovateľky a novinárky Ireny Brežnej formovala zlomová skúsenosť emigrácie v roku 1968. Vynútená aj zvolená viacdomosť sa pre ňu stala zdrojom nevšedných postrehov o spoločnosti na Východe i Západe. Texty v tomto výbere, ktorý je už šiestou autorkinou knihou vychádzajúcou v slovenčine, vznikali v rozpätí rokov 1981 až 2017. Prinášajú rozmanité témy prepojené premýšľavo esejistickým, hravo poetickým a zároveň reportážne konkrétnym uvažovaním o zneužívaní, ale aj o (sveto)občianskom využívaní moci, o strachu z inakosti a vytváraní spoločenstva, o lžiach a ideáloch, o odstupe a blízkosti, o spolužití či jednoducho o jedinečnosti života - v Československu, Rusku, Guinei, Čečensku, vo Švajčiarsku, na Slovensku...

Autorka žijúca vo Švajčiarsku píše svoje súkromné dejiny z Trenčína päťdesiatych rokov. Spomienky na detstvo filtruje cez poučene naivistický pohľad, rafinovane zarámovaný kontextom životnej skúsenosti zrelej ženy, ktorej nechýba zmysel pre humor, ba až satiru. „Páči sa mi ostať ležať a byť mŕtva, keď som sa obetovala za druhých. Škoda, že je už po vojne aj po Veľkej revolúcii a naši proletári sú slobodní. Všetko dôležité je vykonané, teraz už len musíme byť šťastní, a to je strašne ťažké.“

Dve krvavé koloniálne vojny, ktoré vyústili do diktatúry Ramzana Kadyrova pod patronátom Vladimira Putina – taká je cena, ktorú zaplatilo Čečensko na prahu 21. storočia za svoje vzopretie a volanie po samostatatnosti. Spisovateľka a reportérka Irena Brežná bola pri tom od začiatku. Osud Čečenska prežila na vlastnej koži, zžila sa s ním a svoje reportážne texty publikovala v najprestížnejších nemeckých a švačiarskych médiách. Vypálené dediny, odkryté masové hroby, najprv štátny terorizmus Kremľa a potom aj ten čečenský, trpiaci a zomierajúci civilní obyvatelia, znásilnené a ponížené ženy i muži – taký obraz Čečenska nám ponúka v knihe Vlčice zo Sernovodska. Čečensko, táto malá kaukazská krajina od nás nie je ďaleko a strašné udalosti sa tu neodohrali tak dávno – aj preto sa nás týkajú a budú sa týkať čoraz viac. Je tu však istá nádej. Stále sú tu ľudia, ktorí sa nenechali umlčať. Rozprávajú. Svedčia. Ony. Ženy v šatkách. Vlčice zo Sernovodska. A Irena Brežná medzi nimi.

Novela, ktorá vyšla v nemeckom origináli v roku 1990, využíva prax psychologičky a predstavuje reportážny, no literárne štylizovaný záznam stretnutí rozprávačky s ľuďmi trpiacimi psoriázou. Hlavným cieľom príbehu je nielen interpretácia autentického výskumného materiálu, ale aj skúmanie toho, čo znamená byť psoriatikom a aké dôsledky to má na osobný život. Autorka sa snaží preskúmať „inakosť“ psoriatikov a cez ňu aj svoju vlastnú, pričom využíva literárne formy. Vytvára rozprávačkinu dvojníčku, ktorá sa zaľúbi do psoriatika, aby prenikla hlboko do jeho psychológie a zažila intímne reakcie v kontexte inakosti. Príbeh sa dostáva až k fantastickej premene psoriatika na tvora, ktorý „nehovorí slovami, hovorí šupinami“, pričom táto premena, na rozdiel od Kafkovho Gregora Samsu, pôsobí oslobodzujúco. Novela sa stala literárne objavnou a mohla inšpirovať slovenskú literatúru po páde komunizmu, v čase, keď sa ešte stále prejavovala ideologicky nanucovaná jednorozmernosť a tabuizácia telesnosti. Téma inakosti, dotýkajúca sa kultúr, politických systémov a násilia, je prítomná v celom nasledujúcom diele autorky.

Život a písanie Ireny Brežnej poznačila skúsenosť emigrácie z Československa do Švajčiarska v roku 1968. Tento zlomový zážitok tvorí skryté aj očividné podložie jej reportáží, esejí a próz. Román s dvojznačným názvom Nevďačná cudzinka predstavuje vyvrcholenie literárne originálnej, humornej a zároveň premýšľavej práce s osobným a kolektívnym smútkom. Kniha bola preložená do viacerých jazykov a získala Literárnu cenu Švajčiarskej konfederácie. Prostredníctvom dvoch spomienkových vrstiev prepojených rozprávačkou v prvej osobe, ktorá reflektuje jednak vlastné zážitky z udomácňovania v novej krajine, jednak v role tlmočníčky sprostredkováva pohnuté osudy súčasných migrantov, sa zúfalstvo zo straty pôvodnej vlasti mení na radosť zo získavania nových, hybridných identít v cudzote najrôznejšieho druhu.

A novel that offers a timely and important viewpoint on the immigration experience about the need for resistance to blind assimilation in a host country. In 1968, in search of a better world, a young person flees her country and ends up in Switzerland, the land of hard cheese. There she's told not to talk nonsense, or not to "talk cheese," as they say in the local dialect. Home is where you can grumble, but here you have to be grateful. Her new environs seem unwieldy, aloof, and she rebels against this host country that insists on her following its rules, that won't let her be herself. But as an interpreter, she meets many others who have ended up here--petty criminals, depressives, hustlers, refugees, victims of exploitation, and others who have gone out of their way to assimilate, people who share a hope that they can make something new of their lives. Gradually she learns to experience the richness of exile and foreignness, to build bridges between cultures. A brilliantly written novel about the search for identity between assimilation and resistance, Irena Brezná's The Thankless Foreigner is a significant addition to the important literature of immigrant experience.

»Denke, was du willst, aber sag es nicht.« Das mütterliche Verbot machte aus Irena Brežná eine Schreibende. Bis heute betrachtet die engagierte Autorin ihre Texte als ein »Aufbäumen gegen das Gebot des Schweigens und des Nichthandelns«. Nach der Niederschlagung des Prager Frühlings flüchtete die Achtzehnjährige aus Bratislava in die Schweiz. Es war das Jahr 1968, für die junge Frau eine wichtige Weichenstellung. Im Exil fand sie bald Zuflucht in der neuen Sprache, entdeckte das kritische Denken. Die Teilnahme am öffentlichen Diskurs ließ sie sich fortan nie mehr verbieten, weder als Einwanderin noch als Frau. Vielmehr fand sie darin Identität und Haltung. Irena Brežná ist da zu Hause, wo sie schreiben kann. Davon zeugen die Essays und Reportagen in diesem Buch. Sie erzählen vom Roten Platz, wo der Dissident Viktor Fainberg sämtliche Zähne verlor, und von Friedrich Dürrenmatt, der so wohltuend kompromisslos war. Von der Männerwelt der russischen Mafia, tschetschenischen Friedensfrauen und dem Überwinden der Angst. Aber auch vom organisierten Widerstand gegen das Fällen einer Pappel in einem Basler Hinterhof.

In einer bildhaften und poetischen Sprache e rzählt Irena Brežná – im Wechsel zwischen Nähe und Distanz – von einer aufwühlenden, radikalen Liebe

Irena Brezná gibt Menschen eine Stimme, die entwurzelt sind, sich an Traditionen klammern oder mit ihnen brechen, ihr Leben meistern oder darum bangen müssen. Im Porträt einer Tschetschenin, die den Westen aufrütteln will, in den Reportagen über eine polnische Goralenhochzeit, über Bauern und Nonnen in Siebenbürgen oder Moldawien und über Flüchtlinge aus dem Kosovo, in grotesken Skizzen und Tagebuchnotizen variiert sie ihr Grundthema Heimat und Fremde. Ihre faktenreichen und wahrhaftigen Texte, die über den Realismus der Details und des Alltags hinausweisen, erschließen die Fülle und Vielfalt der Dinge und ermutigen zu Freiheit und Menschlichkeit. Ein lebenbejahendes Buch.