Gabriel García Márquez Poradie kníh

Ana Magdalena Bachová, šťastne vydatá zrelá žena, chodí každý rok 16. augusta na ostrov v Karibskom mori, aby na hrob svojej matky položila kyticu gladiol. Noc do odchodu prvého ranného trajektu, ktorú musí stráviť na ostrove, je výnimočnou príležitosťou na malé ľúbostné dobrodružstvo. Život však nie je jednoduchý, svet sa mení a vysnívané stretnutia majú tajuplných protagonistov a nečakané konce. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Gabriel García Márquez (1927 - 2014) písal v posledných rokoch života ďalší príbeh o ľudských túžbach, sklamaniach, no opäť najmä o láske. Román, ktorý zostal nedokončený v jeho literárnej pozostalosti, vychádza na celom svete pri príležitosti 10. výročia autorovej smrti a je vzácnou správou o tvorivom i ľudskom zápase veľkého kolumbijského spisovateľa.

V knize se Márquez věnuje nejnovějším dějinám Kolumbie, země nevyhlášené občanské války a pověstných drogových kartelů. Popisuje událost, kdy došlo k únosům deseti známých novinářů: líčí, jak k nim došlo, potupné podmínky, v jakých mafie zajatce drží, i tragickou smrt dvou rukojmí. Souběžně s tím sledujeme jednání nejvyšších politických kruhů. Hlavními protihráči jsou doktor Villamizara, jehož manželka byla také unesena, a nechvalně proslulý Pablo Escobar.

Ústrednou postavou rovnomennej novely je veľkostatkárka s neobmedzenou mocou nad obyvateľmi svojho panstva, ktorí sa ocitnú v postavení nevoľníkov. Veľká Matróna používa viaceré praktiky (právo prvej noci, adopcia nemanželských detí, manipulácia pri voľbách), aby si udržala svoju zvrchovanú moc. Okrem príbehu o Veľkej Matróne sú v knihe aj ďalšie poviedky, ktoré Márquez napísal krátko po vydaní románu Sto rokov samoty. Nie sú situované do Maconda, ale do nepomenovanej typickej rybárskej osady na nehostinnom skalnatom pobreží karibskej oblasti.

Ústrednou protagonistkou príbehu je schudobnená statkárska vdova, ktorá sa ujme po synovej smrti jeho nemanželskej dcéry, mladučkej Eréndiry. Bezcitná a lakomá stará matka sa rozhodne prinútiť vnučku na prostitúciu...

Román je príbehom deväťdesiatročného starca, ktorý sa počas celého svojho života nebol schopný zamilovať. Jeho milostný život sa odohrával výhradne v nevestincoch. Až tam raz stretol mladučkú krásku a jeho život sa náhle zmenil.

Novela Plukovníkovi nemá kto napísať (1961) bola druhou vydanou knihou Gabriela Garcíu Márqueza. Kniha vznikla v období avantgardných východísk ranej autorovej tvorby, keď nadväzoval na tvorbu Franza Kafku, Williama Faulknera a ďalších svetových modernistov. Novela len náznakovo predstavuje rozprávačské postupy neskoršieho magického realizmu. Vyše sedemdesiatročný plukovník a jeho žena prežívajú starobu v upadajúcom, malom kolumbijskom mestečku v strašných životných podmienkach. Postupne predávajú rodinné dedičstvo, aby mali čo jesť a zúfalo očakávajú doručenie listu, ktorý ohlási začiatok vyplácania penzie. Symbolom vyše pätnásťročného čakania a nadľudskej výdrže i vzdoru strádajúceho jednotlivca sa stane kohút, ktorého rodičom zanechal záhadne stratený syn. Brilantná kompozícia príbehu dvojice jednoduchých ľudí, ktorí sa napriek každodenným útrapám nevzdávajú, patrí k prvým vrcholom spisovateľovej rozsiahlej prozaickej tvorby.

Prvý diel ohlasovaných trojdielnych pamätí Gabriela Garcíu Márqueza Román môjho života popisuje obdobie od spisovateľovho narodenia po štúdiá na univerzite v Bogote. Pamäti sú publicisticko-literárnym spracovaním spomienok, ktoré ovplyvnili život a najmä tvorbu autora. Dozvieme sa, že pochádza z chudobnej mnohodetnej rodiny, dlhé roky zažíval biedu na vlastnej koži. K vysnívanému spisovateľskému povolaniu ho doviedla len túžba po vzdelaní a obetavosť rodičov i súrodencov. Pochopíme, aký vplyv mali na Márquezovu tvorbu jeho starí rodičia, u ktorých vyrastal. Popisuje bohémsky literárny život a kolumbijské kultúrne prostredie 40-tych a 50-tych rokov. Všetky zážitky a postrehy Márquez pretavil do svojich úžasných diel a vytvoril kolumbijský národný román.

26. februára 1955 zmietla vlna z paluby kolumbijského torpédoborca Caldas osem členov posádky. Luis Alejandro Velasco bol jediný námorník, ktorý nešťastie prežil... Kniha bola preložená do dvadsiatich jazykov.

Román je situovaný do Maconda, typického mestečka kolumbijského karibského regiónu. V tomto prostredí sa odvíja tragický príbeh francúzskeho lekára, ktorý sa tu usadil, ale nevedel sa zžiť s jeho obyvateľmi. Lekár prežíva hlboké pocity existenciálnej osamelosti a napokon spácha samovraždu. Penzionovaný plukovník sa vzbúri proti despotickému starostovi, ktorý odmietne pochovať nebožtíka na cintoríne, a postará sa o pohreb. Márquez v románe cieľavedome narušil časovú chronológiu a počas pohrebného obradu, ktorý trvá asi hodinu, spomínajú na nebožtíka z rozličných zorných uhlov príslušníci troch generácií –⁠ plukovník, jeho dcéra Izabela a malý vnuk.

Román o posledných dňoch života osloboditeľa Latinskej Ameriky spod španielskej nadvlády Simona Bolívara predstavuje "diktátora" v celkom odlišnom svetle. Nie ako slávneho "osloboditeľa", ale neurotického, predčasne zničeného starca, trpiaceho nevyliečiteľnou chorobou a mučivými spomienkami. Generál si jasne uvedomuje, že časy jeho slávy sú dávno preč a jeho celoživotné úsilie o zjednotenie juhoamerických štátov do federálneho zväzku je stratené v poryvoch miestnych oligarchov či ľavicovo orientovaných geríl. Spomienky na slávnu minulosť sa špirálovito prepletajú s prítomnými okamihmi, čo v hlavnom hrdinovi vyvoláva pocity mučivej neistoty. Márquezovi sa majstrovsky podarilo vykresliť vnútorné boje s neprestajnými prívalmi otázok, ktoré hlavnému hrdinovi "kradnú" posledné pokojné chvíle. Autor v detstve obdivoval skutky hrdinského vodcu národa, ktoré počúval z úst starého otca, a táto kniha je prinajmenšom vyjadrením jeho vďaky veľkému generálovi, ale aj návratom do vlastných chlapčenských rokov. Román je ukážkou Márquezovho magického realizmu a sondou do histórie kontinentálnej Kolumbie, ba celej Latinskej Ameriky.