Johann Wolfgang Goethe (* 28. august 1749, Frankfurt nad Mohanom – † 22. marec 1832, Weimar) bol nemecký básnik, dramatik, humanista, vedec, politik a mysliteľ.
Slovenské vydanie autobiografického diela, ktorým Goethe dokumentoval osudy a pocity počas jednej z etáp jeho života prežitej v Taliansku, kam utiekol pred vtedajšou nemeckou spoločnosťou. Knižka je denníkom, obsahujúcim mnoho autorových subjektívnych pocitov z návštevy cudzej krajiny, zo vzťahovči z hľadania seba samého. Okrem samotných osudov autora nájdete v knižke aj opisy samotného Talianska, jeho prírody či umenia.
"Dlho žiť, znamená mnoho prežiť." napísal Goethe a široký záber má i táto kniha, vyberám z obsahu: Predohra na javisku, Moja bohyňa, Teória a prax, Názor na svet, Pramene tvorivosti: Príroda a život / Spoločnosť / Ľud / Národ / Dedičstvo, Obsah, Hodnota, Predmet....
1. zväzok výberu z diela Johanna Wolfganga Goetheho.
Výber z Goetheho poézie. Vybral a preložil a doslov napísal Juraj Pado. Ide o premiérové preklady do slovenčiny.
Goetheho kresby a dobové reprodukcie výtvarne spracoval Dušan Grečner a Vladimír Kordoš. Graficky upravil Ľubomír Krátky. Výber zostavil Peter Zajac, preložil Ľubomír Feldek v spolupráci s M. Rozkošnou a P. Zajacom, doslov Peter Zajac. EX LIBRIS: Úryvky myšlienok Goetheho zo slovenského výberu Vo vlastnom zrkadle a ukážky prekladov Goetheho básní od Jána Kostru.... celý text
Myšlienky J.W. Goetheho rozdelené do celkov podľa tém, akými sú: život, dielo, všeobecné pravdy, čas, láska, staroba, príroda, umenie žiť, žena, mladosť, zmysel života, osudové ženy v Goetheho živote...
Len príbeh, ktorý sa nestal, je večný – taká zásada sa uplatňovala v literárnej tvorbe, výmysel mal takto bližšie k pravde ako premenlivá skutočnosť. Tieto temné príbehy nie sú výnimkou – čím vyššie sa vznášajú v oblakoch, tým pevnejšie sa držia pri zemi, často vďaka silnému sociálnemu podtextu. Hrôzostrašný trest je odplatou za krivdu, za unáhlené vyrieknutie ortieľa, za neuvážené pohrávanie sa s poverou alebo za spáchaný hriech. V dávnejších časoch sa zvyčajne rozprávali v priateľskom kruhu pri teple kozuba, niektoré majú charakter povesti či legendy. Ani po čase, niekedy s odstupom takmer troch storočí, nestratili na príťažlivosti. Na jednej strane navodzujú úzkosť a zdesenie, na druhej vtipne reagujú na maniere, ktoré zďaleka nemožno označiť za dobové, a teda neaktuálne. Diskurzívny zážitok ponúkajú aj konfrontáciou vedy a náboženstva. Vari sa dnes túla po svete oveľa menej mastičkárov alebo čudákov, vyznávačov mysticizmu pod rúškom vedy? Aj keď vcelku chápeme nejeden dôvod pre polemiku povedzme s kresťanskou vierou a jej morálkou, neotvára ich fanatické zavrhnutie opätovne cestu k satanizmu? Hranice vedy odjakživa poskytovali voľný priestor na špekulácie a ich zneužívanie. Ani z hľadiska dobového poznania ho podceniť nemožno, totiž vylúčiť z neho sektárstvo a či prehliadnuť tragické následky manipulovania s človekom – a to nielen pomocou hypnózy.
Goetheho majstrovská miniatúra, tajuplná Rozprávka, po prvý raz vyšla v Schillerovom časopise Hóry v roku 1795. Ihneď vyvolala intenzívnu odozvu vtedajšieho náročného literárneho publika. Na neveľkom priestore vtesnané, zdanlivo nesúrodé antické, biblické, mytologické i rozprávkové motívy sú stmelené do pôvabného, poetického a prekvapivo súdržného príbehu, ktorého posolstvo aj napriek početným, viac než dve storočia vznikajúcim interpretáciám dodnes ostáva „zjavným tajomstvom“. Tajomnosť príbehu podčiarkuje aj jeho výtvarná interpretácia Miroslavom Cipárom (40 farebných ilustrácií). Preklad z nemeckého jazyka a zasvätený doslov Patrícia Elexová.
