Rozprávač Šaša Pčolkin nad svojimi starými listami spomína už v dospelom veku na mladosť. V jeho rozprávaní sa konfrontuje hľadisko voľakedajšieho mládenca s postojom dozretého človeka, ktorý spomienky spresňuje, koriguje a doplna. Výsledkom je zložitá umelecká štruktúra, akoby mozaika zostavená z Pčolkinových listov, mladíckych literárnych pokusov i konkrétnych zážitkov z detstva, z gymnázia i z frontov prvej svetovej vojny — Pčolkin sa ako dobrovoľník prihlásil do armády, je účastníkom i svedkom jej porážok na západnom a rumunskom fronte, jej postupného rozkladu. Pčolkinovo ľudské dozrievanie sa takto spája s dozrievaním ruskej armády a celej spoločnosti k revolúcii a k prevratným zmenám, ku ktorým v nej došlo. To všetko sledujeme cez konkrétny ľudský osud, v zrkadle duchovného sveta mladého človeka so všetkými jeho túžbami, láskami, ilúziami i sklamaniami.
