Čingiz Ajtmatov bol autor píšuci po rusky aj po kirgizsky, ktorého diela čerpali z folklóru a spájali ho s moderným životom. Jeho písanie sa často zameriavalo na prepojenie ľudí a zvierat, ako je viditeľné v románoch, kde sa legendy a mýty stávajú alegóriami. Ajtmatovov štýl skúmal hlboké ľudské emócie a často odrážal zložitú históriu svojej vlasti. Stal sa kľúčovou postavou kirgizskej literatúry, ktorého globálne uznávané diela rozprávajú o vidieckom živote a ľudských osudoch.
Román kirgizského autora nastoľuje rad závažných otázok súčasnosti. Je to znepokojenie autora nad mravnými hodnotami, nad cynizmom, rastom narkománie, nad osudmi ľudstva. Tragédia vlkov zovšeobecňuje tragédiu v širšom zmysle slova, aj tragédiu každého, kto nemá dostatok možností brániť sa, je to tragédia prírody, ktorá sa proti zásahom človeka nemá ako brániť. Celým románom sa tiahne základná idea - akú cenu má dnes ľudský život, humanizmus, morálka...
Tvrdú životnú realitu spojenú s vedeckou fantáziou a mýtmi predstavuje román Deň dlhší ako ľudský vek. Dej sa odohráva počas jedného dňa. Do toto rámca vložil autor mýtické legendy, tragické osudy jednotlivcov v časoch kultu osobnosti i problémy výskumu nových planét. Keď chce hlavnápostava, železničiar EDRGEJ, splniť poslednú vôľu svojho priateľa a pochovať ho na starobylom, mýtmi opradenom cintoríne, stretne sa s prekážkami, pretože cintorín je v zakázanom pásme kozmodrómu. Paralelne s touto realistickou líniou rozvíja sa vedeckofantastická. Posádka kozmickej lode Parita nadviaže spojenie s mimozemskou civilizáciou. No pozemšťania sa boja kontaktu s touto omnoho vyspelejšou planétou, preto s kozmonautami prerušia spojenie. Prelínaním časových rovín chce autor poukázať na svet plný protirečení, kde vládne nespravodlivosť, egoizmus a ľahostajnosť. Využitím starej povesti o zajatcoch mankurtoch, ktorí po krutom mučení stratia pamäť (mankurt zbavený vlastného ja mal z praktického hľadiska celý rad predností. Bol rovnocenný s nemým hoviadkom, čiže úplne pokorný a neškodný). Apeluje na ľudstvo, aby nezabúdalo na tyraniu, útlak. Zdôrazňuje, že každý človek je zodpovedný za osud naššej planéty.
Táto próza sa vracia do čias Veľkej vlasteneckej vojny - ukazuje, ako sa vojna odrazila na osude mladých chlapcov, ešte takmer detí - žiakov siedmej triedy, ktorí musia plniť bojovú úlohu ďaleko od svojho aulu, od svojich matiek a súrodencov - na bezľudnom Aksaji, kde treba zorať spustnutú pôdu adorobiť obilie pre bojujúcich otcov a bratov...
Príbeh o živote sedemročného chlapca, ktorý žije so starým otcom, pretože jeho rodičia sa rozviedli a o chlapca nemali záujem. Chlapec žije vo svete rozprávok starého otca. Drsná príroda, vysoké hory podnecujú jeho fantáziu, cit pre spravodlivosť. Keď sa sklame v dospelých (starý otec zastrelí jeho legendickú jelenicu), chce sa zmeniť na rybu, aby preplával k belasému jazeru, po ktorom sa plaví jeho otec námorník. Utopí sa v horskej rieke, lebo jeho sny nikto nechápe
Príbeh Džamily, ktorá počas vojny v neprítomnosti nemilovaného, surového muža odchádza s mlčanlivým, skromným Danijarom a tým poruší stáročné zákony podriadenosti žien.
