Ljudmila Evgenʹevna Ulickaja Poradie kníh

Existuje hranica medzi životom a smrťou? Je smrť hranicou života? O tele vieme viac ako o duši. Nikto predsa nenakreslí atlas duše. Občas sa však podarí zachytiť akýsi hraničný priestor medzi nimi. A práve tam cítiť jemné vibrácie, sotva badateľné detaily, o ktorých sa takmer nedá hovoriť naším obmedzeným jazykom. No čím dlhšie človek žije, tým silnejšie ho ten priestor priťahuje. Ľudmila Ulická vo svojej najnovšej knihe O tele duše skúma telo aj dušu svojich hrdinov a opisuje ich v zlomových okamihoch života, keď telesné nemožno oddeliť od duševného.

Monumentálna epická freska, ktorá zachytáva viac ako storočie ruských dejín, je rozvetvenou rodinnou ságou s množstvom hrdinov a dômyselne vybudovaným príbehom. Najnovší román vynikajúcej ruskej spisovateľky Ľudmily Ulickej rozpráva príbeh o niekoľkých generáciách rodiny Osetských, pochádzajúcich z Kyjeva a neskôr presťahovaných do Moskvy. Nora, divadelná výtvarníčka, suverénna a praktická žena, spoznala svojich predkov začiatkom 21. storočia, keď si prečítala korešpondenciu starého otca Jakuba a starej mamy Marusie a v archíve KGB získala prístup k Jakubovmu prípadu.

Román Zelený stan predstavuje rozvetvený príbeh o troch priateľoch, ktorí dospievali v čase Stalinovej smrti, zažili politický odmäk v roku 1956, chruščovovské aj brežnevovské prituhnutie. Stali sa z nich spoločenskí vydedenci, do istej miery i disidenti, zachovali si však vysokú mieru vnútornej slobody. Ulická podáva „veľké" dejiny prostredníctvom tzv. malých dejín, cez osudy bežných ľudí – v Zelenom stane nie je nič čiernobiele, autorka všetky ľudské, spoločenské aj politické situácie podrobuje nekompromisnej analýze a poukazuje na paradoxy vtedajšej doby.

Román v listoch, zápisoch a denníkoch o Židovi Danielovi, ktorý sa narodil v Poľsku a počas druhej svetovej vojny prežil čas vraždenia Židov, o putovaní ducha v šere sveta, o tom, ako každý hľadá a nadchádza svetlo okolo seba a v sebe. O karmelitánovi Danielovi, človeku, ktorý do posledného dňa svojho života bol človekom milosrdnosti. Na jeden raz stačí prečítať štyri - päť dokumentov, odložiť knihu, popremýšľať nad prečítaným... a na druhý raz spoznať iný pohľad či nečakaný vývoj udalosti.

Román Medea a jej deti ruskej prozaičky Ľudmily Ulickej, známej vo svete aj u nás, patrí k najlepším dielam ruskej prózy konca 20. storočia. Medea a jej deti je príbehom krymskej Grékyne Medey, príbehom trpkej zrady, očakávaní a rozchodov, krátkeho ženského šťastia a dlhých rokov tiesnivej samoty, no predovšetkým tichej lásky napĺňajúcej ľudské životy. Zároveň je svojráznou ságou rozvetvenej rodiny, ktorej ľudské osudy hlboko poznamenali všetky udalosti v Rusku od začiatku dvadsiateho storočia – násilné vysídlenie Grékov a Tatárov z Krymu, revolúcia, vojny, emigrácia ruskej inteligencie – až po deväťdesiate roky. Ruskí, litovskí, gruzínski a kórejskí príbuzní rôznych osudov Medey, ženy, ktorá ich po desaťročia stmeľovala, sa ustavične vracajú na miesto, ktoré napriek všetkému ostáva ich domovom. Z ruského orig. preložila Katarína Strelková ; verše prebásnila Katarína Motyková.

Novela Veselý pohreb sa pokladá za spisovateľkin majstrovský kus. V byte v New Yorku zomiera ruský emigrant Alik. Obklopujú ho všetky ženy, ktoré hrajú či hrali úlohy v jeho živote. Každá z nich má svoj osobitný príbeh. Všetky chcú Alikovi uľahčiť najťažšíe chvíle života. Pomáha im charkovský lekár Fima Gruber aj bieloruská liečiteľka Maria Ignatievna, pravoslávny kňaz Viktor aj rabín Menaše. Veselý pohreb je o človeku, ktorý urobil všetko preto, aby po ňom nezostala prázdnota, ale pohoda a láska.

Zbierka noviel ruskej prozaičky Ľudmily Ulickej zachytáva predovšetkým dramatické osudy žien. Jej próza je preniknutá výpoveďou o najskrytejších záhyboch ľudskej podstaty. Túto výpoveď vyjadruje živým, nekonvenčným, originálnym jazykom, v ktorom neraz zaznie jemná irónia aj vtedy, keď hovorí o vážnych veciach.