Je to prapodivný príbeh, pračudesný román. Človek sa to bojí nejako pomenovať, lebo každé slovo, ktoré použije sa bude zdať lacné. Autor je ako niekto, kto zomrel, ale vrátil sa a teraz píše o veciach z druhej strany. Vety plynú, prúdia ako špinavá rieka Tennessee a občas sa v nej zaleskne niečo čisté, niečo tak desivo krásne, až sa toho človek zľakne. Suttree je samotár, zúfalec, tragikomický svätec, čo sa nevie odpútať od ľudí, hoci ich nedokáže milovať a McCarthyho jazyk je ako katedrála, ktorú som asi úprimne v tejto knihe nedokázal úplne oceniť. Pokľakol som, ale neprišla žiadna modlitba. Len ticho. Nuž, asi nie každý chrám je postavený pre modlitbu a možno nie každý pútnik v ňom nájde Boha. Niektoré knihy sú ako snové miesta, ktoré navštívime, ale v ktorých nemôžeme žiť. Nie preto, že by boli chladné a nehostinné, ale preto, že sú príliš blízko pravde. A pravda niekedy nie je pokrmom, ale hladom.
Viac o knihe
Der Klassiker als Neuausgabe. «Der legitime Nachfolger Faulkners.» (Washington Post) Knoxville/Tennessee: Anfang der Fünfzigerjahre. In einem Slum am Ufer des Tennessee-Rivers lebt auf einem Hausboot Cornelius Suttree. Er ist so verloren wie seine Freunde. Eine archaische Welt im Schatten der rigiden, rassistischen Gesellschaft des amerikanischen Südens, geprägt durch Armut und brutalen Überlebenskampf. Dort ist der Tod alltäglich. Aber eigentlich steht im Mittelpunkt des Buches der Fluss, Lebensader und Styx: Suttree lebt vom Verkauf der Fische, doch allzu oft treibt eine Kinderleiche im Wasser. Im Schlamm, halb verborgen unter Giftsumach, und an den Abstürzen des Steilufers vegetieren die Außenseiter, die heroischen Überlebenskünstler; auf der anderen Seite des Flusses, hell erleuchtet und unerreichbar fern, liegt die moderne, die reiche Stadt.