Miroslav Pekník Knihy

Materiály z vedeckej konferencie, Bratislava, 15.-17. septembra 1992.

Slovenská spoločnosť zviedla o SNP a jeho odkaz svoj vnútorný zápas. Väčšina historickej obce akceptovala takú koncepciu Povstania, ktorá sa usilovala o nápravu „prevrátených hodnôt“. Išlo o zdôraznenie významu nekomunistického občianskeho odboja a úlohy armády, pričom by nebol dezavovaný zástoj komunistov a partizánskeho hnutia. Formovanie historického vedomia spoločnosti je dlhodobý, nikdy sa nekončiaci proces, preto treba verejnosť s výsledkami bádania o SNP aj naďalej systematicky a korektne oboznamovať, aby slovenská spoločnosť aj v budúcnosti vnímala povstanie ako jeden z významných míľnikov svojej histórie.

Predkladaná monografia prednostne skúma a sleduje predvojnový i vojnový vývoj domácej slovenskej politiky na jej ceste k vzniku Česko-Slovenska, ktorý vyvrcholil 30. októbra 1918 prijatím Deklarácie slovenského národa, známej aj ako Martinská deklarácia. Táto znamenala štátoprávne oddelenie Slovenska od bývalého Uhorska a stala sa jedným zo základných dokumentov zrodu a konštituovania samostatného česko-slovenského štátu.

Historici, politológovia, filozofi aj právnici sa zhodujúna tom, že je žiadúce vidieť Ivana Dérera - jeho politické názory aj právnické a publicistické dielo - ako súčasť politického a právnického myslenia, ktoré hľadalo pre Slovensko nové cesty vývoja a pomáhalo dynamicky rozvíjať slovenský život po vzniku Česko-slovenskej republiky. Polemické napätie medzi stúpencami čechoslovakizmu a slovenskej národnej samobytnosti, ako aj medzi centraslistami a autonomistami, na ktorom sa aktívne podieľal, viedlo napokon - proti jeho presvedčeniu - v budúcnosti k nastoleniu slovenskej národnej a štátnej samostatnosti.

Kolektívna monografia jednej z výskumných línií pracovníkov Ústavu politických vied SAV „Osobnosti slovenskej politiky“. Publikácia zhodnocuje dlhoročnú politickú, publicistickú a osvetovú činnosť Vavra šrobára (1867 – 1950) – politika, lekára, pedagóga, publicistu, spisovateľa a národovca.

Predložená monografia je ďalšou zo série odborných a vedeckých prác, ktoré vznikli na pôde Ústavu politických vied SAV v súvislosti s témou Osobnosti slovenskej politiky. Autorský kolektív je zložený z popredných a rešpektovaných odborníkov slovenskej a českej vedeckej a vedecko-pedagogickej komunity, ktorí pôsobia a publikujú vo viacerých vedných odboroch, čím bola zabezpečená komparácia rozličných prístupov a interdisciplinarita interpretácie slovenského a českého politického diskurzu v skúmanej problematike. Každá generácia historikov by sa mala vysloviť ku kľúčovým otázkam národných dejín, ktoré majú byť zasadené do širšieho medzinárodného kontextu, v našom prípade aspoň do stredoeurópskeho. Príležitosťou k vydaniu ďalšej významnej publikácie Ústavu politických vied SAV v rámci projektu „Osobnosti slovenskej politiky – Dni Milana Hodžu“, bolo sté výročie podpísania Trianonskej mierovej zmluvy 4. júna 1920. Je to výročie, ktoré by sa každý rok malo spomenúť už len preto, že podpisom Trianonskej mierovej zmluvy Slovensko v rámci Československa získalo definitívne svoju medzinárodne uznanú južnú hranicu, ktorá zavŕšila úsilie slovenskej politickej elity v spolupráci s českou politickou elitou o medzinárodne potvrdený koniec rakúsko-uhorskej monarchie.

Kniha o Dr. Pavlovi Blahovi venuje pozornosť doposiaľ dosť opomínanému slovenskému dejateľovi prelomu 19. a 20. storočia, jeho politickej a národnoosvetovej činnosti. Dr. Pavel Blaho bol lekár, ktorému prioritne nešlo o politickú kariéru, ale o duchovné a materiálne pozdvihnutie slovenského národa. Svojím myslením a konaním ukazoval, ako možno pozitívne formovať slovenskú politiku aj v zložitých uhorských podmienkach. Dôležitú úlohu zohral v slovenskom politickom živote aj po vzniku nového štátu, Československej republiky v roku 1918, najmä počas prvých rokov jeho existencie. Podieľal sa významne na budovaní nového štátu na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska, v československom parlamente a v agrárnom hnutí.

Ivan Markovič (1888 – 1944), vnuk významného štúrovca Pavla Markoviča, syn a synovec významných slovenských politikov prelomu 19. a 20. storočia, Júliusa Markoviča a Rudolfa Markoviča, patrí k osobnostiam, ktoré mali byť v spoločnom záujme a zo zlej vôle ľudákov a komunistov vymazané z dejín a zabudnuté. Práve v prípade I. Markoviča sa im to takmer dokonale podarilo. Kniha vracia I. Markoviča do dejín Slovenska, osvetľuje jeho multidimenzionálny prínos, od jeho – ešte pred prvou svetovou vojnou – postu šéfredaktora časopisu Prúdy (v dobovom kontexte slovenského a uhorského politického života, aj česko-slovenskej vzájomnosti), cez jeho úlohu popredného činiteľa československých légií za vojny, jeho úlohu postavy č. 4 v parížskom centre prvého odboja v druhej polovici roku 1918, cez jeho dilemu venovať sa diplomacii alebo domácej politike v oslobodenom Česko-Slovensku, až k jeho aktivitám ako špičkového sociálnodemokratického politika na čele ministerstiev medzivojnovej republiky (obrana, unifikácia zákonov, školstvo), či jeho aktivitám v parlamente. Kniha približuje aj jeho advokátsku profesiu, pokračujúce žurnalistické výstupy, podáva hodnotenie prínosu I. Markoviča ako politického a právneho mysliteľa. A sleduje tiež ľudácku pomstu na Markovičovi v roku 1939 a jeho tragický koniec v nacistickom koncentračnom tábore Buchenwald, ako aj posmrtnú komunistickú pomstu na jeho pozostalých a príbuzných po roku 1948.

Medzi najvýznamnejších slovenských politikov pred vznikom Česko-Slovenska patrí nesporne Matúš Dula. Dlhodobo pôsobil vo vedení Slovenskej národnej strany. Jeho činnosť mala však aj podstatne širší záber, keď sa v prospech slovenského národa angažoval i v hospodárskej a kultúrnej sfére. Ako advokát v politických procesoch zastupoval slovenských aj rumunských politikov. Matúš Dula svojím politickým myslením a konaním predstavuje viac ako polstoročie slovenskej politiky. Rozhodujúce obdobie jeho pôsobenia sa viaže k existencii Slovákov v habsburskej monarchii. Po skončení volebnej pasivity (1884 – 1901) sa výrazným spôsobom podieľal na účasti Slovenskej národnej strany v uhorských parlamentných voľbách v roku 1901. Aj jeho zásluhou dosiahla slovenská politika neskôr, v roku 1906, svoje najlepšie volebné výsledky v Uhorsku. Pod jeho vedením sa v máji 1918 konala rozhodujúca neverejná štátoprávna porada slovenských politikov v Martine, v septembri 1918 v Budapešti stretnutie o utvorení Slovenskej národnej rady a 30. októbra 1918 v Martine zhromaždenie, ktoré prijalo Deklaráciu slovenského národa. Vznik Česko-Slovenska sa stal vyvrcholením aktivít slovenskej politiky v Uhorsku a súčasne predstavuje aj vrchol politickej kariéry Matúša Dulu.