V treťom zväzku Tisíc a jednej noci pokračuje múdra Šahrazáda vo svojom nočnom rozprávaní. V jej príbehoch znova ožívajú zmyselnosť aj nevinná láska, úprimnosť aj podvodnícke fígle. Bazárový humor strieda palácová vznešenosť v dômyselných rozprávkach, ktoré po stáročia očarúvajúexotikou pradávnej Arábie a dovoľujú súčasníkovi nahliadnuť do bizarného sveta Orientu.
Knižka plná básniček o líném vrabčákovi Čimovi.
Výber zo slovenských rozprávok. Popoluška, Zlatovláska, Janko Polienko, Loktibrada, Soľ nad zlato, O dvanástich mesiačikoch, Kapsa, potras sa, O troch grošoch, Popolvár, Marinka a Janko.
Slávna novela Kapitánova dcéra (1836) zodpovedala Puškinovmu videniu sveta, kde všetko to najcennejšie nevyplýva z konvencií a formalít, ale je výsledkom osobných vzťahov, obetovania sa a lásky aj za cenu, že človek musí porušiť pravidlá. Podľa Puškina spoločnosť mala len tvoriť rámec a dopĺňať harmonické väzby medzi ľuďmi. Najvyššiu hodnotu má podľa autora láska a schopnosť obetovať sa za druhého.
Dezső Kosztolányi (1885-1936), básnik, prozaik, literárny kritik a publicista, patrí k skupine spisovateľov, ktorí na prelome storočia položili základy modernej maďarskej literatúry. Jeho historický román Krvavý básnik Nero (1922) je skvelou štúdiou vnútorného myšlienkového sveta samovládcua despotu, ktorý netúži byť veľkým politikom, ale veľkým básnikom, pričom je aj v jednom, aj v druhom len úbohým diletantom. Jeho diletantstvo v spojení s neobmedzenou mocou prerastá do šialenstva a Nero, utrýznený bezobsažným umeleckým nepokojom, dá v básnickej žiarlivosti a pomatenosti zavraždiť básnikov, ku ktorým boli múzy milostivejšie, vlastnú matku i manželku a napokon aj svojho starého učiteľa Senecu, „toho majstrovsky klzkého dvorana a sofistu, ktorý je napriek všetkému predsa len skutočným filozofom a naozaj veľkým literátom", ako ho vo svojom liste, vzdávajúcom hold Kosztolányiho umeleckému majstrovstvu, charakterizoval sám Thomas Mann. Cez postavu Nera, cez jeho mravný a telesný úpadok stvárnil Kosztolányi aj rozpadajúcu sa Rímsku ríšu, rozhlodanú anarchiou, strachom a chaosom. A práve v tom, že Kosztolányi poukazuje na hodnoty pošliapané v prachu a dovoláva sa ich vzkriesenia a obnovy, tkvie silné posolstvo jeho románu.
Ústrednou témou novely je vzťah matky a syna počas jej psychického a fyzického odchádzania. Psychicky chorá matka stráca vedomie, pamäť a všetky mentálne schopnosti, ostáva už len telesne prítomná. Práve tento nesúlad medzi telom a dušou je pre jej syna, ktorý sa o ňu stará nepochopiteľný a neprijateľný. Pavel Vilikovský uvažuje o živote a smrti ako o nepochopiteľných paradoxoch.
