Daniele Del Giudice sa vo svojich dielach zaoberá vzťahmi medzi zdanlivo nesúrodými svetmi, ako sú veda a umenie. Jeho próza sa vyznačuje precíznym jazykom a hlbokým skúmaním ľudskej pamäte a vnímania reality. Skúma, ako sa ľudia snažia uchovať spomienky a obrazy, kým zmiznú alebo sa zmenia. Jeho tvorba často čerpá z osobných zážitkov a fascinácie svetom lietania, čo dodáva jeho textom jedinečnú perspektívu.
Tématem první prózy (Wimbledonský stadión, 1983) italského autora střední generace je „psaní a život“, druhá próza (Atlas Evropy, 1985) se zabývá zkoumáním obecného stavu, řádu věcí a životní praxe.
Un giovane fisico, un vecchio scrittore, un doppio esperimento cruciale: la storia di un’amicizia che culmina in una diversa percezione della realtà e di come la realtà vada definitivamente cambiando. L’enorme acceleratore nucleare nel cuore dell’Europa, dove Pietro Brahe lavora sugli elementi ultimi della materia, è un vortice da cui stanno per nascere nuovi oggetti e nuovi linguaggi: accelerazione di un mondo dove le cose perdono la loro natura di cose e diventano pura immaginazione, pura energia, pura luce.È su questa luce, ancora da fermare e da scrivere, che lavora Epstein, sapendo che non potrà più “accucciarsi tra le parole”, che dovrà partire da quella inedita consistenza per cercare il proprio tempo, per raccontare una geografia mobile nella quale “io” e “qui” sono soltanto un punto precario sulla carta, un singolare atlante degli oggetti, dei corpi, dei sentimenti.
Geschichten über einen der ältesten Träume der Menschheit: das Fliegen. Del Giudice erzählt vom Abenteuer des Fliegens, vom ersten Alleinflug eines Piloten und letzten Flug Saint-Exupérys. Er belauscht das geisterhafte Gespräch zweier Piloten, die über den Absturz eines vollbesetzten Passagierflugzeugs rätseln. Und er rekonstruiert die bis heute ungeklärte Geschichte eines Flugzeugunglücks auf Sizilien. Bei Del Giudice, den die Kritik als legitimen Erben Italo Calvinos bezeichnet hat, wird das Fliegen zugleich zu einer Metapher für das Leben.
Il protagonista è un giovane che si mette sulle tracce di un personaggio singolare, amico di Saba e Montale e incontra le persone che lo conobbero, reticenti o evasivi custodi di un mistero. Di lui rimane un'invincibile fascinazione e nessun libro. Trieste, dove il viaggio comincia per terminare a Londra, riserva soprese e il silenzio di una vita trascorsa "nonostante" la letteratura. Arrivare al centro dell'esistenza di quell'uomo sfuggente, che preferì la vita alla letteratura, vorrà dire per il viaggiatore aver scoperto una rinata possibilità di guardare e raccontare il mondo, partire dalla rinuncia del libro per giungere a un romanzo, tocando il nodo di una realtà fluttuante, fatta di sospensioni e accelerazioni, di interrogazioni che provocano altre interrogazioni.
Román Senilita je v poradí druhým Svevovým dielom. Prejavil sa v ňom už ako zrelý autor. Jeho hlavnou témou je analýza ľudských vzťahov, z ktorej mu vychádza obraz neschopnosti ľudí pochopiť sa navzájom. Emilio Brentani žije ako vážený človek pokojným životom so svojou sestrou Amáliou. Jedného dňa sa zoznámi s dievčinou ľahkých mravov, inteligentnou, no koketnou An-giolinou, a toto stretnutie rozvráti jeho život. Ako ju spoznal, zanedbáva svoju prácu a rozmýšľa iba o nej. Angiolina sa stane modelkou v ateliéri jeho najlepšieho priateľa, sochára Balliho. Emilio sa chytá do vlastnej pasce, klame a týra sám seba. O tom, že je zaľúbený, vie aj jeho sestra Amália, no ona sa mu so svojimi citmi nezdôverí; o jej snoch a o jej citoch k Emiliovmu priateľovi Ballimu sa dozvie iba z toho, že sestra začne rozprávať zo sna... Postupne sa z nej však stane narkomanka (éteromanka) a čoskoro na následky svojej slabosti zomiera. Po jej smrti si Emilio uvedomí, že jeho nedostatok energie, jeho skleslosť robí z neho strojcu vlastného nešťastia i nešťastia iných.
