Olav Duun (1876—1939) je popri Sigrid Undsetovej najvýraznejším a najznámejším nórskym spisovateľom svojej generácie. Do literatúry vstúpil r. 1907 zbierkou poviedok z rodného kraja, a rodným krajom, jeho obyvateľmi a rázovitým dialektom sa inšpiroval takmer vo všetkých svojich dielach. Vrcholom jeho tvorby je široko koncipovaná, šesťzväzková rodová kronika Ľudia z Juviku (1918—23), napísaná podľa vzoru staroislandských ság a podávajúca obraz života v Nórsku od konca osemnásteho až po dvadsiate roky nášho storočia. Duunovou druhou veľkou freskou je trilógia Blížiny (1929), Ragnhild (1931) a Posledné roky života (1933), kde autor majstrovsky zachytil rozpornosť ľudských vzťahov a v postave Ragnhild vytvoril skvelý ženský protipól k Odinovi Setranovi z Ľudí z Juviku. Okrem týchto rozsiahlych diel napísal autor celý rad menších románov, medzi ktoré patrí i Justín a Gudrun z r. 1935. I keď na neveľkej ploche, Duun v tomto úsmevnom príbehu znovu dokázal svoje umelecké majstrovstvo a postavil v ňom pomník ľudskej statočnosti, pracovitosti a vytrvalosti.
