Pavel Bunčák Poradie kníh

Škola nostalgie je synteticky presným, umelecky a filozoficky výbojným odkrývaním dialektiky dejín ľudskej duše, protirečivosti, konfliktov a morálky súčasnosti. Je to naliehavá výzva, apel na každé ľudské srdce, ktorému nie je cudzia očistná sila poézie.

Hrdina Bunčákovej poézie aktívne vstupuje do vírov všemožných zážitkov, vážnych i úsmevných udalostí, hrdo a dôstojne znáša žiale a prehry, dychtivo prežíva radosť - ak je však vábivá za privysokú cenu, vedome sa jej vzdáva, precítiac bolesť týchto rozhodnutí.

Básnik najradšej pripomína a ponúka človeku plody života sladké ako maliny, hoci aj za nepriaznivých životných okolností. Tým je jeho poézia blízka aj mladým ľuďom.

Pavel Bunčák sa vo svojej zbierke Klopanie na okná predstavuje ako zrelý muž a zrelý básnik. Filozofický nadhľad a zároveň drsná zrenitosť rodného Záhoria robia jeho poéziu čitateľsky príťažlivou a vďačnou. Zaujímavé je Bunčákove využitie humoru v básni, čo predstavuje istú možnosťkonfrontácie s mladšími generáciami súčasnej slovenskej poézie.

Zbierka Spáč s kvetinou sa v tomto rade uchádza o dôležité miesto. Charakterizuje ju autorova cenná, múdra jednoduchosť výrazu, ku ktorej básnik dospel po absolvovaní organického osobného umeleckého vývinu. Stáva sa prizmou, poskytujúcou nové aspekty tvorby Pavla Bunčáka vôbec.

Keby nebolo v umení drobností, z ktorých sa skladá ľudský život, nebolo by literatúry. Možno by jestvovala dajaká abstraktná filozofia, hľadela by zvysoka na všetko, čím žije človek, a vytvárala by len schémy sub speciae aeternitatis, ľudské počínanie a celé dejiny by sa javili ako bezcieľné stavanie mraveniska. Nebolo by tragiky a smútku, rozkoše a radosti. Studené logos by sa vznášalo nad svetom a svojimi peruťami by zatieňovalo všetko, všetko, aj podobu, Mária Angelína, ktorá si sa sama sebe nikdy nepáčila. Áno, krása je tiež len konvencia medzi istým druhom v prírode a medzi ľuďmi, má toľko odrôd a subtilít, že školený človek našej doby sa len ťažko dohodne na tom, čo je to krása. Predstava krásy jedného je častokrát opakom predstavy druhého.