Kniha Po novej ceste od autorky Chiary Lubichovej prináša osobnú skúsenosť a objavenie tajomstva, že k Bohu sa ide spolu s človekom, bratmi, a aj prostredníctvom človeka. Cesta k Bohu nie je iba individuálnou záležitosťou, ale že práve On nás spája v jedno.
Autorka do svojho osobného dialógu s pravým tajomstvom Vianoc zapája všetkých okolo seba. S postojom hlbokej pokory a vďačnosti aktívne hľadá a ponúka spôsoby ako darovaním lásky a radosti môžeme s istotou opätovať aj ten najväčší dar.
„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ V tomto výkriku Ukrižovaného Boh otvára Chiare Lubichovej obzvlášť intenzívny prístup k svojej tajuplnosti. V priepasti utrpenia Boha-človeka sa osvetľuje a získava zmysel každého ľudského utrpenia. Hlboká jednota Otca a Syna v Duchu, odhalená a darovaná práve v tomto výkriku, sa stáva modelom jednoty medzi ľuďmi: je to jednota, ktorú si človek želá a hľadá v poslušnosti Otcovi, ktorý sa zjavuje ako Láska.Prenikajúc do tejto vnútornej Ježišovej rany, Chiara Lubichová začína duchovnú cestu, z ktorej sa rodí Hnutie fokoláre – nová cirkevná realita, ktorá sa v ustavičnom rozvoji šíri a konsoliduje v celom svete. Toto intenzívne kresťanské dobrodružstvo sa v knihe rozoberá vo svojich najintímnejších a najhlbších aspektoch. Spiritualita a teológia, modlitba a história sa stretávajú v ľudsko-božskom dobrodružstve, ktoré sa v predkladanom texte stáva piesňou radosti a vďaky, „listom lásky opustenému Ježišovi“.
Ježiš, ktorý sa cíti na kríži opustený nielen ľuďmi, ale aj svojím nebeským Otcom, je priepastným tajomstvom, čo naznačuje rozprávanie Markovho a Matúšovho evanjelia. Ide o takú neslýchanú skutočnosť, že kresťanstvo po stáročia radšej upriamovalo pozornosť na iné aspekty Ježišovho utrpenia. A predsa na konci druhého tisícročia Chiara Lubichová jedného dňa cítila, že si má položiť túto otázku: „Čakal som dvadsať storočí, aby som sa ti dal poznať. Ak ma ty nemiluješ, kto ma bude milovať?“ Už od začiatku svojho duchovného dobrodružstva Lubichová totiž Ukrižovaného prosila: „Daj mi vstúpiť do svojho najväčšieho utrpenia.“ A práve v Ježišovom výkriku na kríži postupne objavila väčšiu lásku, kľúč k jednote, tvár Boha, čo sa najviac prihovára ľudstvu dneška. Cez stránky, čiastočne ešte nepublikované, pri ktorých sa vychádzalo z poznámok, listov, príhovorov, denníkov, nás tento zväzok pozýva k tomu, aby sme nanovo prežili objav Boha, ktorý sa z lásky neváhal stať otázkou všetkých otázok: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“
Evanjelium, ktoré Chiara Lubichová skloňovala najrôznejšími spôsobmi, zhrnula do dvanástich bodov. Vzájomná láska je jedným z nich. V tomto diele čitateľovi predstavujeme niekoľko autorkiných vybrany´ch zápiskov, aby sme ho voviedli do jej myslenia a praxe spojenej s Ježišovy´m slovom z Jánovho evanjelia: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“ (Jn 13, 34) Vzájomná láska je sama osebe paradoxná, pretože si vyžaduje úplné, slobodné a nezištné darovanie samého seba, a zároveň v sebe zahŕňa výzvu na vzájomnosť a spoločenstvo. „Hľaď mimo seba, nie do seba, nie na veci, nie na stvorenia, hľaď na Boha mimo seba, aby si sa s ním zjednotil. On je v hĺbke každej duše, čo žije, a ak je duša mŕtva, je ako Boží svätostánok, ktory´ ho radostne očakáva, ako vy´raz vlastnej existencie. Hľaď teda na každého brata s láskou. A láska je dar. Ale dar vyvoláva ďalší dar, a tak sa dočkáš opätovanej lásky. Láska, to je milovať a byť milovany´: je to Trojica.“