Jon Fosse je považovaný za jedného z najvýznamnejších súčasných dramatikov sveta, ktorého diela sa vyznačujú minimalistickým štýlom a hlbokým skúmaním ľudskej existencie. Jeho hry často zachytávajú tiché momenty, neistotu a hľadanie zmyslu v každodennom živote. Fosseho próza a poézia zdieľajú podobné témy, prejavujúce sa v úspornom, no sugestívnom jazyku. Jeho jedinečný prístup k písaniu prináša čitateľom a divákom silný emocionálny zážitok a podnecuje k zamysleniu.
Výber z esejistickej tvorby Jona Fosseho: všetko umenie vzniká vo vzťahu k smrti, a to tým, že akceptuje veľké záhadné smrti a života. Román vo svojej veľkej irónii dôverne zostupuje k tajomnému a záhadnému v hľadaní zmyslu, ktorý zakaždým zmizne.
V tvorbe svetoznámeho nórskeho dramatika a spisovateľa Jona Fosseho (nar. 1959) sa diela zaraďované do úseku literatúry pre deti zakaždým, aj za hranicami Škandinávie, hodnotia ako mimoriadne presahové, ako majúce schopnosť prehovárať na viacerých úrovniach bez obmedzení v podobe veku čitateľa či prílišnej ohraničenosti témy. Jedným z najvýraznejších príkladov tejto presahovosti vo Fosseho tvorbe je kniha pre deti „Sestra“ (Det Norske Samlaget, Oslo 2000). Fosse v nej uvoľnene tematizuje detské prežívanie každodennosti v doslova spontánnom dotyku s transcendentnom, čo prispieva k tomu, že toto dielo nepriamo nadväzuje na Fosseho knihu pre deti „Kant“ (Det Norske Samlaget, Oslo 1990), ktoré jubilujúce vydavateľstvo Modrý Peter v slovenskom preklade vydalo v roku 2015. Fosseho Sestra bola preložená do viacerých jazykov a v roku 2007 jej autorovi v Nemecku udelili ocenenie Deutscher Jugendliteraturpreis. Kto povedal, že to, čo konajú dospelí je dôležitejšie ako to, čo konajú deti? Kto určil, že prežívanie dospelého človeka je relevantnejšie ako prežívanie dieťaťa? Úsilie o odpoveď na tieto otázky mohlo byť na počiatku genézy Fosseho textu „Sestra“. Fosse ako človek a ako autor je totiž schopný dať detskému konaniu a vnímaniu sveta plnú vážnosť. Keď autor píše o štvorročnom chlapcovi a jeho trojročnej sestre, píše o nich ako o deťoch a zároveň ako o plnohodnotných bytostiach, pre ktoré je stvorený celý tento svet. Aj preto môže byť ich súrodenecká láska vo svojej sile láskou, ktorá zastupuje všetky nasledujúce. Vďaka Fosseho autorskej metóde sa v zdanlivo bezvýznamných, bežných a každodenných veciach, udalostiach a vzťahoch odkrývajú tie najväčšie témy: precitnutie a prvé uvedomenie, že sme tu sami na tento svet, túžba po harmónii, zodpovednosť za iných, zanikanie.
Fosseho próza Lodenica (1989) patrí v Nórsku k najznámejším dielam novšej literatúry, postupom času dokonca získala status čítankového textu. Sugestívny príbeh o milostnom trojuholníku, ktorý vzíde z náhodného stretnutia dvoch pria teľov z detstva, kedysi nerozlučných, v dospelosti odcudzených, je predovšetkým citlivým rozprávaním o dospievaní. Ako vo všetkom, čo Fosse napísal, i v Lodeni ci mnohé zostáva nevypovedané a ukotvené najmä v spôsobe, akým sa príbeh rozpráva: v nutkavej repetitívnosti a precíznom rytme textu čitateľ naplno pre cíti stret s neovládateľnými silami ľudského prežívania a jeho subjektívnosti.
Kant je krásny filozofický príbeh pre deti, ktorý sa zaoberá vesmírom a strachom z nepoznaného. Pre deti od 8 rokov a ich rodičov.
Jon Fosse (1959) sa v súčasnej svetovej literatúre presadil najmä ako dramatik a prozaik, v Nórsku však neodmysliteľne patrí medzi najuznávanejších autorov aj v oblasti poézie. K básnickej forme má blízko v celej svojej tvorbe; citeľná afinita k lyrickému žánru výrazne dotvára svojráz jeho drám i próz. Z hľadiska tém Fosseho lyriku kľúčovo definuje uvažovanie o kategóriách osobnej metafyziky a možno povedať, že v tých najlepších básňach sa nám pripomínajú slová jednej z autorových esejí, v ktorej spisovateľ a tým aj básnik vystupuje ako mystik sekularizovaného sveta.
Zbierka obsahuje divadelné hry NIEKTO PRÍDE (Nokon kjem til a komme), DIEŤA (Barnet), NOC SPIEVA SVOJE PIESNE (Natta syng sine songar), VARIÁCIE NA SMRŤ, (Dodsvariasjonar), SLOBODA (Fridom), ŽIŤ V UTAJENÍ (Leve hemmeleg), MORE (Hav) v preklade Anny Fosse, ktorá je zároveň autorkou odbornej štúdiu Aby scénou mohol prejsť anjel a rozhovoru s dramatikom Dramatikom som sa stal náhodou.
Kritikmi vyzdvihovaná trilógia Jona Fosseho Bdenie (Andvake, 2007), Sny Olavove (Olavs draumar, 2012) a Na sklonku dňa (2014), krorá má svoje pevné miesto v nórskej literárnej histórii už dnes, je lyrickým rozprávaním o dvoch mladých milencoch, Aslem a Alide, a ich alegorickej ceste po západnom Nórsku. O ich láske, požehnanej a zároveň prekliatej, ktorá vzišla z milosti osudu, no beztak musí proti osudu neustále bojovať. Príbeh sa odohráva v bližšie neurčenej minulosti, miestami až bezčasovosti, a podobne ako vo všetkých neskorších Fosseho prózach sa tu čitateľ stretáva s fascinujúcim kontrastom naivného rozprávača a brutality rozprávaného, a predovšetkým napätím medzi naznačeným a tušeným.
Může člověk pochopit osud svých nejbližších, když už jsou jenom ozvěnou ve vzpomínkách? Na sklonku dne je závěrečným dílem volné trilogie oceněné v roce 2015 jednou z nejprestižnějších evropských literárních cen – Cenou Severské rady za literaturu (předchozí díly Mámení a Sny Olavovy). Znovu se tu setkáváme s baladickým vyprávěním o mladých milencích Aslem a Alidě, jejich útěku, temných činech i marné snaze ukrýt se pod změněnými jmény kdesi v zapadlé zátoce. Příběh znovu ožívá v myšlenkách staré Ales, jež se nemůže zbavit vidin své dávno zesnulé matky Alidy a jejího zoufalého hledání milence, který odešel jen na skok, ale už se nevrátil. Ani odhalení kruté pravdy, ani setkání s jiným mužem ji nemůže odloučit od Asleho nadobro…
Za dvojromán Melancholia I, II (Melancholie I., II.) byl Jon Fosse v roce 2001 nominován na prestižní Cenu Severské rady za literaturu. Český čtenář dostává do rukou první část románu, jehož hlavní postavou je norský malíř Lars Hertervig (1830–1902). Během pobytu na akademii umění v Düsseldorfu, kde studoval u slavného norského malíře Hanse Gudeho, talentovaný krajinář Hertervig onemocní. Je na rok hospitalizován v psychiatrické léčebně v Gaustadu, patrně šlo o schizofrenii. Zbytek života tráví v ústraní, zcela bez prostředků. Okolí rodného Stavangeru určuje ráz jeho snových krajin a do mystických maleb se promítá prostředí protestantského hnutí kvakerů, kteří věřili, že každý člověk je veden vnitřním světlem Božího hlasu. Melancholie není malířovou biografií, ale monologem osamělého člověka o hledání smyslu života, lásky a Boha. Tento monolog vede vypravěče i čtenáře od prvotního rozčilení k melancholii, jež takové hledání provází. Fosseho román je jako malířské plátno – věty jako opakované tahy štětcem postupně v nepatrných variacích skládají celý obraz, celkovou náladu. Tíhu posedlosti a smutek z netečného světa.
