Schopnosť vystihnúť podstatu, pomenovať priamo veci, sú Šavlovou devízou, ktorú si priniesol aj do kňazského života. Svojimi textami núti k premýšľaniu, provokuje, prorokuje, ale čo je snáď najhlavnejšie, dokáže spájať svet veriacich a neveriacich bez toho, aby prehnane moralizoval a urážal. Šavol sa tak stáva vhodným spoločníkom pre hľadajúceho človeka, ktorému viac ako otázky, ponúka odpovede.
Brat Šavol, momentálne jeden z najpredávanejších slovenských autorov duchovnej literatúry, prichádza s novým titulom Pojedači Boha. Ján Krstiteľ stanovil diagnózu. Ježiš uzdravuje. O to stojí človek. Že hreší, mu už povedali. Toľkokrát. A toľkí. Je na čase, aby bol opäť prijatý a ľúbený. Akoby hovoril: ‚Miluj ma, Bože, lebo budem ľúbiť iného.‘ Brat Šavol (Karol Lovaš) sa rozhodol, že Pojedači Boha budú nateraz poslednou knihou, v ktorej približuje svoje teologické myslenie. Uzatvára ňou triptych: Boží šašo, Kto sa chce naučiť bicyklovať, musí aj padnúť a Náš Boh nosí zásteru. Tvrdí, že chce naplno prežiť napísané. Zároveň si želá, aby sa o to isté pokúsil aj čitateľ. Aj preto prípadná relektúra Šavlových zamyslení nemôže uškodiť, ale pomôcť lepšie porozumieť autorovi a vniknúť do tajomstva Boha, ktorým sa nechal pred rokmi zviesť.Knižka je pozvaním na cestu. Cestu k sebe samému, cestu k Bohu, cestu k nádeji a pokoja.
Karol Lovaš sa s Alojzom Lorencom stretol prvýkrát v roku 1998 ako novinár. Po dvadsiatich rokoch sa zišli znovu. Spoločný rozhovor katolíckeho kňaza, ktorým sa Lovaš medzitým stal, a bývalého 1. námestníka federálneho ministra vnútra ČSSR, ktorý bol v rokoch 1986 - 1989 zodpovedný za československú Štátnu bezpečnosť, reflektuje dobu minulú i súčasnú. Lorencove spomienky na Gustáva Husáka, Vasila Biľaka alebo Alexandra Dubčeka sú dôležitým svedectvom o dobe spred roku 1989. Lorenc stál ako jeden z hlavných aktérov pri jej konci. Nie je bežné, aby presvedčený ateista pristúpil na rozhovor s kňazom a rozprával sa s ním napríklad o viere, Bohu, cirkvi, o živote a smrti, vine a treste, o odpustení a zodpovednosti. Dramatik a spisovateľ Ján Solovič po prečítaní rukopisu napísal: „Ani jeden nepoužíva prázdne slová. Za prázdne slovo sa dá chytiť. To však nie je tento prípad.“
Tento malý kláštorný denník je dôkazom o rozmere autorovho myslenia. Je obdarený talentom i ušľachtilým rozhodnutím. Jeho myslenie je mostom medzi Cirkvou a občianskym svetom. Je obdarený prihovoriť sa a nie iba rozdeľovať. Má Božiu iskru, ktorá dominuje nad zložitosťou jeho vnútorného sveta.
Autor Karol Lovaš pred vstupom do kláštora pôsobil ako politický reportér a moderátor v rádiu TWIST. Je autorom knihy Biľakovo svedectvo a v roku 2000 spolu so Sárou Saudkovou vydal knihu básní Človek. V roku 2004 mu vyšiel denník Za múrmi kláštora. V súčasnosti pôsobí ako rehoľník v Českej republike. Nová útlo básnická zbierka je výrazným obrazom, že viera sama osebe nie je garanciou šťastia a pokoja. Treba žiť s Bohom. Ako napísala v doslove speváčka Naďa Urbánková: Milý Šavol, ty motlitby si čtu znovu a znovu. Pro každého, kto je bude číst, jsou jako očistná koupel. Myslím si, že kdyby je někdo zhudebnil, zaspívala bych je plná úpokory a úcty k tobě, k autorovi.
Keď na Karola Lovaša cestou z opery zavolala na Václavskom námestí prostitútka „Sex, baby?“, cítil sa polichotený. Až do chvíle, než mu došlo, že dotyčná dáma, ktorá robila zo žuvačky tie najväčšie ružové bubliny v širokom okolí, oslovuje takto potenciálnych klientov. Pochopil, že sa stal mužom v prechode od mladíka k starcovi. Ten najnevďačnejší vek pre márnomyseľného kohúta. Táto kniha je návodom pre mužov „v prechode“, ako ho zvládnuť. A pomôckou pre ženy, ako mužov „v prechode“ pochopiť a prijať. Príbehy Karola Lovaša otvárajú dvere k hlbšiemu pochopeniu samého seba. Po knihách rozhovorov s Alojzom Lorencom a Jánom Saudkom sa Karol Lovaš znovu vracia ku glosovaniu každodennosti svojským, jedinečným spôsobom, na ktorý boli zvyknutí čitatelia jeho kníh s duchovnou tematikou.
Kniha katolického kněze, premonstráta, která působí mnoho kontroverzí. Je to kniha básní, která se skládá z již jednou jeho vydaného díla a zcela nového díla.
Ve třech desítkách krátkých zamyšlení, inspirovaných děním církevním i společenským, uměním i politikou, osobními zkušenostmi i teologickými texty, nám Karol Lovaš předkládá své chápání evangelia a demaskuje plytkost našeho křesťanství. Ježíš nás osvobodil od bezduchých náboženských pravidel a vrátil nám svobodu Božích dětí. Když se však neotevřeme Duchu svatému, který zmocňuje k naplnění této svobody v tvořivé lásce, zůstáváme nadále odkázáni na berličky formalismu a pokrytectví, jež zastírá naši omezenost a povrchnost. Žití ve skutečných vztazích – k sobě, Bohu i bližním – u nás nahrazuje “duchovní autismus”, vztahová paralýza. Odlišnost a hříšnost svých bližních nepřijímáme s velkorysým pochopením, ale stavíme se k nim odmítavě, kriticky a povýšeně. Boha nemilujeme, snažíme se Jej pouze konzumovat - a s nikým, kdo není "náš", se o Něj nebudeme dělit...
