Max Frisch Poradie kníh

Denníky Maxa Frischa z rokov 1946 – 1949 možno čítať ako fragment spisovateľovej autobiografie aj ako zápisky reportážneho charakteru z povojnovej Prahy, Viedne, Varšavy, Frankfurtu a Berlína. Výrazne literárne, ba až poetické pasáže sa v texte prelínajú s vecno-realistickými, s opismi hrôzostrašných scenérií a bizarných zážitkov. V jeho denníku nachádzame pestrú mozaiku postáv a postavičiek, sám Frisch hovorí o „pralese osudov", ktorým sa prediera. Je dobrý pozorovateľ a uvedomuje si rozsah morálnej katastrofy, ktorú spôsobila vojna. Odmieta myslieť v kategóriách ako je vina a pokánie a odmieta aj myšlienku kolektívnej viny, ktorá bola v tých časoch pomerne rozšírená. Dospieva k presvedčeniu, že ani kultúra a vzdelanie nie sú zárukou opakovania podobných vecí a že tomu možno zabrániť, len ak sa na ne nezabudne. Niektorí literárni vedci radia Frischove denníky k najdôležitejším dielam švajčiarskej literatúry 20. storočia.

Známy švajčiarsky spisovateľ prichádza na predstavenie svojej knihy do USA. Pri jednom z mnohých interview sa zoznámi s mladou Američankou Lynn. Vytvorí sa medzi nimi krehký ľúbostný vzťah, určovaný vedomím dočasnosti, a možno preto taký slobodný a úprimný. Stretnutie zjavne obidvom dá podnet na prehodnotenie vlastného života, na uvedomenie si omylov a potreby pokúsiť sa urobiť čosi závažné pre svoju budúcnosť. Spisovateľ odchádza domov a vytvorí toto intímne, nežné dielko, v pamäti skladá každý kamienok svojej americkej mozaiky - prechádzky na južnom cípe Long Islandu s indiánskym názvom Montauk, víkendový rozlúčkový pobyt na osamelej pláži, dni v pestrom, dôverne známom veľkomestskom New Yorku, odpočinok v Central Parku - všetky tieto chvíle s príťažlivou, žensky múdrou Lynn sa mu stávajú podnetom na spomienky na vlastný život, na stretnutia s inými ženami, na svojich blízkych, na skromné začiatky i rodiacu sa spisovateľskú slávu. Montauk je útekom od doterajších autorových tém - straty identity a izolácie. Cez zrelý ľúbostný vzťah, otvárajúc svoje vnútro mladej žene, sa jeho rozprávanie stáva najmä pokusom o pochopenie seba samého.

Psychologický román švajčiarskeho autora - príbeh technokratického intelektuála, racionalistického pragmatika, ktorého svet sa neúprosne krok za krokom pomaly mení na antickú tragédiu. Hlavný hrdina románu je typ technika, strohého vedca, nepoddávajúceho sa osudovosti, vylučujúceho možnosť náhody v živote človeka, zachovávajúceho priam pohŕdavý postoj k umeleckým hodnotám. Neotrasie ním ani násilná smrť priateľa z mladosti, havária vlastného lietadla v púšti, ani láska dievčiny, z ktorej sa neskôr vykľuje jeho vlastná dcéra, o ktorej nemal dovtedy ani potuchy, ba ani jej nečakaná smrť. Až po nej si technokrat Faber uvedomí vplyv osudu a náhody v živote človeka, nemohúcnosť vedy a exaktného myslenia.

Hlavného predstaviteľa dr. Félixa Schaada, ktorý je siedmy raz ženatý, a preto podľa Perraultovho hrdinu nazvaný Modrofúz, obvinia z vraždy jeho predchádzajúcej manželky. Pre nedostaok dôkazov ho súd oslobodí spod žaloby a lekár Schaad by sa po prepustení z vyšetrovacej väzby mohol ďalej venovať svojmu povolaniu. Škandál okolo procesu ho však pripraví nielen o celú klientelu a o spoločenské postavenie, ale aj o duševnú rovnováhu. Hoci sa oficiálne potvrdí, že nie je vinný, samotné podozrenie z vraždy má vyplyv na celý jeho ďalší život. Rozsahom neveľký a žánrovo netradičný román Modrofúz potvrduje všestrannosť Frischovho talentu, jeho humanistickú orientáciu a schopnosť psychologicky hodnoverne zachytiť situáciu človeka v spoločnosti ovplyvnenej senzáciechtivými masovokomunikačnými médiami.

Tretí veľký román spisovateľa Maxa Frischa patrí k vrcholným dielam nielen súčasnej nemeckej, ale i svetovej literatúry. Jeho originalita nemá obdoby. Max Frisch tu pokračuje v rozvíjaní veľkej témy svojich predchádzajúcich románov Stillera a Homo fabera: problém identity človeka, štruktúryľudského "ja" a ľudského sveta, "hľadanie kontinentov ľudskej duše", pravdy o človeku. Tento román v románoch je príbehom muža, ktorý unikne svojmu starému obrazu a nájde slobodný priestor nekonvenčnej sebarealizácie ľudských možností, vytvorí si vlastný príbeh, vlastnú úlohu. Niekto si predstaví, že je slepý, kúpi si slepecké okuliare, volajme ho Gantenbein, muž v úlohe slepca, ľudia ho skutočne považujú za slepého, hoci on vidí, jeho "slepota" tvorí i predpoklad pre lásku jeho ženy, herečky, ktorá by bez tohto aspektu "slepca" stroskotala v spleti skutočných či domnelých podozrení. Jeho úloha ho chráni, je základom jeho životného šťastia. Volajte ma Gantenbein je román lásky a lások. Erotické kapitoly sú rámcom i tohto Frischovho diela, ktoré je vyznaním autorovej lásky k človeku a životu. Je to román plný subtílností, múdreho poznania, pokojnej atmosféry, lyrickej krásy, dramatického napätia a komickej úsmevnosti. Max Frisch sa i tu prejavil ako rodený rozprávač. Forma jeho románu je krajným dôsledkom látky, myšlienky. Z toho pramení i štýlova istota románu.